Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 163/2020 z 28. 2. 2020, R 18/2022 (zmluva s ochranným účinkom na tretie osoby)

1. Glosovaný rozsudok sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnou realizáciou bankového príkazu. Podľa súdmi zisteného skutkového stavu uzavrela družka žalobcu s bankou zmluvu o bežnom účte. Z tohto bežného účtu mali byť na základe trvalého príkazu realizované platby poistného podľa poistnej zmluvy, ktorú s poisťovňou uzavrel druh majiteľky účtu. V dôsledku technickej chyby na strane banky však neboli platby poistného poisťovni poukázané. Keď nastala poistná udalosť, poisťovňa z dôvodu neplatenia poistného plnila len v časti. Keďže v dôsledku zavinenia banky nevznikol druhovi majiteľky účtu nárok na poistné plnenie v plnom rozsahu, uplatnil si voči banke nárok na náhradu škody. Okresný súd žalobu zamietol primárne preto, lebo žalobca nebol zmluvným partnerom banky a nebol tak aktívne legitimovaným, navyše jeho nárok bol premlčaný. Krajský súd odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.¹ Žalobcom podané dovolanie najvyšší súd zamietol glosovaným rozsudkom.

2. Glosovaný rozsudok najvyššieho súdu je výnimočný tým, že po prvýkrát skúmal najvyšší súd možnú zmluvnú zodpovednosť zmluvnej strany voči tretej osobe a formuloval jej podmienky. Priblížil sa k tomu, čo je v európskom diskurze označované ako koncept zmluvy s ochranným účinkom na tretie strany a je diskutované najmä v nemeckom, rakúskom či švajčiarskom práve a po rekodifikácii aj v českom práve.

3. Koncept zmluvy s ochranným účinkom na tretie strany má svoj pôvod v nemeckom práve (Vertrag mit Schutzwirkung für Dritte). Nemecké právo prísne rozlišuje medzi zmluvnou zodpovednosťou za škodu a deliktnou, resp. mimozmluvnou zodpovednosťou za škodu. Deliktná zodpovednosť za škodu je v nemeckom práva považovaná za nedostatočnú – rozsah chránených statkov je obmedzený a, okrem iného, sa nenahrádza ani čistá majetková škoda. Okrem toho, zodpovednosť za pomocníka je vystavaná na princípe zavinenia pri výbere a dohľade nad pomocníkom (culpa in eligendo).² Už krátky čas po prijatí nemeckého občianskeho zákonníka sa pociťoval deficit ochrany deliktným právom, a tak sa doktrína aj právna prax snažili tento deficit kompenzovať rozšírením zmluvnej zodpovednosti. Zmluvná zodpovednosť za škodu sa tak začala uplatňovať aj v predzmluvnom štádiu (culpa in contrahendo) a tiež prekročila zmluvné strany a za určitých podmienok ňou boli chránené aj tretie osoby, ktoré neboli zmluvnou stranou (zmluva s ochranným účinkom na tretie osoby). Prostredníctvom konceptu zmluvy s ochranným účinkom pre tretie osoby sa nárok na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvy priznáva aj tretej osobe, ktorá síce nie je zmluvnou stranou, ale vzhľadom na podobné postavenie je rovnako ochrany hodná ako zmluvné strany. Namiesto nedostatočnej ochrany tejto osoby deliktným právom sa tak poskytla ochrana prostredníctvom zmluvnej zodpovednosti za škodu.

Inštitút zmluvy s ochranným účinkom na tretie osoby bol v nemeckom práve artikulovaný už na začiatku 20. storočia v rozhodnutí Ríšskeho súdu o nároku na náhradu škody voči prenajímateľovi bytu za ujmu na zdraví spôsobenú dcére nájomcu bytu z dôvodu, že byt nevyhovoval po zdravotnej a hygienickej stránke.³ Poškodená nebola zmluvnou stranou nájomnej zmluvy, nemala tak zmluvný nárok na náhradu škody. Vzhľadom na danosti nemeckého deliktného práva nemala ani mimozmluvný nárok na náhradu škody. Ríšsky súd však uzavrel, že tretia osoba spadala do sféry ochrany nájomnej zmluvy a prenajímateľ je tak aj voči nej povinný plniť ochranné povinnosti. Na rozdiel od zmluvy v prospech tretej osoby, kde má tretia osoba nárok na plnenie, pri zmluve s ochranným pôsobením voči tretej osobe má tretia osoba iba nárok na náhradu škody, ak sa porušia jej práva, priamy nárok voči zmluvnej strane na plnenie zmluvy však nemá. Postupne sa vyprofilovali štyri základné podmienky, za splnenia ktorých je tretia osoba chránená dáždnikom ochranného účinku zmluvy uzavretej medzi inými osobami (zmluvný veriteľ a zmluvný dlžník): a) tretia osoba musí byť v blízkom vzťahu k plneniu zmluvy, musí byť vystavená riziku jej nesplnenia rovnako, akoby bola zmluvnou stranou (tzv. blízkosť k plneniu), b) veriteľ zo zmluvy musí mať legitímny záujem na tom, aby zmluvný dlžník starostlivo plnil aj tretej osobe (tzv. blízkosť k veriteľovi), c) okruh chránených tretích osôb musí byť pre dlžníka predvídateľný a jasne určiteľný a d) ochrana tretej osoby musí byť potrebná – ochrana nie je potrebná, ak tretia osoba má sama vlastný zmluvný nárok voči veriteľovi zo zmluvy, prípadný deliktný nárok však nepostačuje a nevylučuje ochranný účinok zmluvy. Postavenie tretej osoby je pritom priamo závislé od obsahu zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami. Z toho vyplýva, že zmluvné strany môžu úplne vylúčiť tretie osoby z ochranného účinku alebo obmedzia ich možné nároky aj tým, že si dohodnú nižšiu mieru povinnej starostlivosti.⁴

Zmluva s ochranným účinkom na tretie osoby nachádza použitie vo viacerých typických situáciách. Typicky v prípade nájmov a zodpovednosti prenajímateľa voči osobám bývajúcim s nájomcom, v prípade osôb vplývajúcich na obsah transakcie (zodpovednosť znalcov voči tretím osobám), osôb realizujúcich transakciu medzi inými stranami (banky realizujúce prevod), ale aj pri službách zaistenia bezpečnosti (odpratávanie snehu, upratovanie). Koncept sa uplatní všade tam, kde niet priameho zmluvného nároku a deliktný nárok podľa nemeckého práva nie je daný, veľmi často z dôvodu obmedzenej zodpovednosti za pomocníkov.⁵

4. Hoci je koncept ochranných účinkov zmluvy výtvorom nemeckej súdnej praxe a doktríny, zdá sa, že najvyšší súd sa v glosovanom rozhodnutí skôr nechal inšpirovať českou judikatúrou. Od čias spoločného právneho poriadku ubehlo české právo v tejto otázke zaujímavú cestu. V socialistickom a následne postsocialistickom spoločnom Občianskom zákonníku nebol problém rozhraničenia deliktnej a zmluvnej zodpovednosti vypuklý, a to kvôli konceptu jednotného deliktu s jednou generálnou klauzulou deliktnej a kontraktuálnej zodpovednosti a s jednotnými pravidlami pre oba druhy náhrady škody. V podstate nebolo samostatných pravidiel, ktoré by sa uplatnili len na zmluvnú alebo len na deliktnú zodpovednosť. Pri širokej zodpovednosti za pomocníka (§ 420 ods. 2 OZ) a najmä širokej prevenčnej povinnosti (§ 415 OZ) sa azda ani nejavilo byť potrebným hľadať hraničiace línie medzi zmluvnou a deliktnou zodpovednosťou. Napriek tomu, český najvyšší súd ešte aj vo vzťahu k predrekodifikačnému Občianskemu zákonníku pri posudzovaní práva tretej osoby domáhať sa náhrady škody spôsobenej porušením zmluvy uzavretej medzi inými osobami nesiahol k deliktnému prístupu, ale k zmluvnej zodpovednosti. Podľa Najvyššieho súdu ČR: „Závěr, podle kterého se poškozený může dovolávat (za účelem prokázání existence protiprávního úkonu) porušení smluvní povinnosti, totiž lze učinit nejen v případě,