Súčasnosť a retrospektíva bagateľného cenzu v právnej úprave dovolania

Za ustálenú¹ notorietu právnickej obce možno považovať charakter mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Skutočnosť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, znamená, že jeho prípustnosť je v porovnaní s vymedzením riadneho opravného prostriedku výrazne limitovaná, a to striktnými predpokladmi ustanovenými v zákone. Podľa Civilného sporového poriadku² je táto prípustnosť viazaná jednak na dovolacie dôvody, ako aj na prípustnosť dovolania stricto sensu proti samotnému rozhodnutiu. Ďalším z obmedzení prípustnosti dovolania je tzv. bagateľný cenzus alebo inak zvaný ako zásada ratione valoris. Bagateľný cenzus sa viaže iba na prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, t. j. pokiaľ dovolanie smeruje k preskúmaniu zásadných právnych otázok tak, ako ich definuje hypotéza právnej normy § 421 CSP. Bagateľný cenzus sa neuplatní v prípadoch, ak sa dovolanie podáva z dôvodov zmätočnosti, t. j. ak ide o dovolanie podľa § 420 CSP.

Základom pre aplikáciu § 422 ods. 1 CSP je, že predmetom konania je výlučne peňažné plnenie. V rámci tohto ustanovenia možno ďalej badať určité odstupňovanie, resp. diferencovať, či je predmetom konania pohľadávka [písm. a)], či je predmetom konania len príslušenstvo [písm. c)] alebo či ide o peňažné plnenie v sporoch s ochranou slabšej strany [písm. b)]. Rozdiel medzi písm. a) a písm. b) predmetného ustanovenia spočíva v skutočnosti, že podľa písm. a) ide o štandardné sporové konanie na peňažné plnenie, kým podľa písm. b) ide o spotrebiteľskú vec, v rámci ktorej sa uplatnia odlišné procesné pravidlá priaznivejšie v prospech spotrebiteľa. To sa pochopiteľne prejavuje aj v znížení bagateľného cenzu v druhom menovanom prípade na dvojnásobok minimálnej mzdy. V prípade klasického sporu podľa písm. a) ostáva bagateľný cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.

Výklad predmetných ustanovení dlhodobo nebol sporný. Rekodifikácia civilného procesu výrazným spôsobom nezmenila právnu úpravu bagateľného cenzu s výnimkou precizácie v podobe sporov s ochranou slabšej strany a zakotvenia bagateľného cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy. Záver o domnelej nespornosti bagateľného cenzu však už nie je celkom aktuálny, berúc na zreteľ recentné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré si dovolíme bližšie priblížiť.

Pre komplexnosť zároveň uvádzame, že tejto problematike už bola venovaná určitá pozornosť autorom dr. Maslákom, na ktorého závery v našom príspevku ďalej nadväzujeme, a tiež ich podstatne rozširujeme najmä vo vzťahu k historickému pohľadu na bagateľný cenzus dovolania, ktorý predstavuje, podľa nášho názoru, východiskové riešenie.³

Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 80/2017 z 24. 7. 2018,⁴ pristúpil k interpretácii § 422 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.

Kľúčové závery sú následne uvedené v bode 10 odôvodnenia predmetného rozhodnutia, kde sa uvádza, že: „I keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľský spor, teda spor s ochranou slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422 ods. 1 písm. b) CSP. Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je totiž podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou  je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca v Civilnom sporovom poriadku reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až 323 CSP), pričom slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní.“

Z uvedeného je podstatný zjednodušený záver Najvyššieho súdu SR, a to, že znížený bagateľný cenzus sa v spotrebiteľských veciach uplatní len vtedy, ak je dovolateľom spo­trebiteľ. V prípade, že v spotrebiteľskej veci je dovolateľom dodávateľ, znížený majetkový cenzus sa vo vzťahu k nemu neuplatní.

Podstatne dôležitou je tiež skutočnosť, že Najvyšší súd SR tieto závery ďalej recipoval do svojich ďalších rozhodnutí.⁵ Uvedené je potom špecifické najmä z toho pohľadu, že od účinnosti Civilného sporového poriadku tento problém vyvstal až v súčasnosti, a to napriek tomu, že táto otázka skôr problematická nebola, a Najvyšší súd SR, napriek „nesplneniu podmienky bagateľného cenzu“ o nich konal a rozhodoval.

Tieto závery Najvyššieho súdu SR nepovažujeme za správ­ne. Podľa nášho názoru, Najvyšší súd SR síce pristúpil k interpretácii dotknutých ustanovení zákona v intenciách teleologického výkladu, avšak tento výklad nepodal správne najmä s ohľadom na účel samotného obsahu právnej normy v § 422 CSP.

Pre výklad ustanovení právnych predpisov vo všeobecnosti platí, že primárne je potrebné vychádzať z doslovného znenia zákona. Doslovným znením zákona však súd nie je viazaný absolútne. V tejto súvislosti Ústavný súd SR uviedol, že súd sa v niektorých prípadoch obligatórne musí odchýliť od doslovného znenia zákona, „keď to zo závažných dôvodov vyžaduje práve účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).“⁶ Odchýlenie však, samozrejme, je možné len za predpokladu, že sa v takýchto prípadoch relevantný súd vyvaruje svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy založí na racionálnej argumentácii. Ak pritom určité ustanovenie pôsobí nejasným či nezrozumiteľným dojmom, prípadne je v rozpore so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochýb, práve vtedy má prednosť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.

Z hľadiska interpretácie práva však existujú aj iné metódy výkladu, ako je jazykový či teleologický výklad (výklad e ratione legis), ktoré, podľa nášho názoru, bolo potrebné v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zohľadniť. Za najčastejšie aplikované, a to aj v praxi všeobecných súdov, možno označiť okrem už zmienených, výklad systematický a výklad komparatívny. Vylúčiť však nemožno ani výklad historický.

Historický výklad predstavuje nadštandardné interpretačné pravidlo, pri ktorom sa z okolností vydania právneho predpisu (occasio legis) usudzuje na jeho zmysel (ratio legis).⁷