Výkon verejnej moci je vzhľadom na jeho faktickú povahu do značnej miery determinovaný ľudským faktorom, a to aj navzdory jeho abstraktnej povahe. V dôsledku prítomnosti ľudského elementu je teda celkom prirodzené, a ľudskej povahe priam vlastné, že v procese aplikácie práva dochádza k určitej chybovosti v rámci interpretácie a aplikácie právnych noriem na konkrétne prípady. Z hľadiska zodpovednostných vzťahov vznikajúcich vo sfére výkonu verejnej moci je však celkom bez významu, že štát a ním kreované orgány verejnej moci túto realizujú prostredníctvom fyzických osôb. Decízny proces je totiž neoddeliteľným fragmentom existencie štátu ako suveréna moci a je základným predpokladom jeho celkovej funkcionality a kontinuity. Štát teda nedisponuje vlastnou vôľou, ale je striktne viazaný objektívnym právom, a to pri jeho optimálnej (ujmu nevyvolávajúcej) interpretácii.
2)
V prípade, ak štát spoločne s jeho aparátom spolupôsobiacim pri výkone verejnej moci nerešpektuje (prehliada) svoju striktnú viazanosť právnymi predpismi, dochádza k excesu pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti je preto potrebné sa vysloviť aj o tom, že excesu zo strany orgánov verejnej moci spravidla recipročne zodpovedá aj istá forma ujmy.
3)
Z tohto dôvodu už nemožno v prípade excesu pri výkone verejnej moci hovoriť o optimálnej interpretácii práva, resp. o takej interpretácii práva, ktorá by vylučovala ujmu na strane adresáta pôsobenia verejnej moci. Práve existencia týchto sekundárnych vzťahov,
4)
vznikajúcich v dôsledku nenáležitého výkonu verejnej moci, dôvodí v prospech existencie zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Zákon o zodpovednosti za škodu poskytuje jednotlivcom faktickú možnosť uplatňovať kompenzačné nároky vznikajúce v rámci decíznych procesov realizovaných v súvislosti s výkonom verejnej moci. Zákonodarca prostredníctvom uvedeného rámca zakotvil v zásade dva základné tituly, z ktorých je možno uplatňovať kompenzačné nároky vo vzťahu k štátu. Ako už samotný názov príspevku fakticky implikuje, prvý okruh titulov náhrady škody vznikajúcej v dôsledku realizácie verejnej moci je zastúpený nezákonnými rozhodnutiami.
5)
Druhý okruh titulov náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci je potrebné vnímať prostredníctvom nesprávneho úradného postupu
6)
orgánov aplikácie práva.
V rámci nezákonných rozhodnutí je na úvod potrebné poznamenať, že zákon o zodpovednosti za škodu formuluje aj ďalšie dva rovnocenné tituly náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti tak dávame do pozornosti, že jednotlivec sa môže domáhať kompenzácie aj z titulu nezákonného rozhodnutia o zatknutí, zadržaní či inom pozbavení osobnej slobody, ako aj z titulu nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo väzbe. Navzdory rovnocennosti uvedených kompenzačných titulov však zastávame názor, že v dôsledku ich fakticity (t. j. ide o rozhodnutia, ktoré z povahy veci musia vykazovať známky nezákonnosti) môžeme tieto vnímať ako osobitné kategórie nezákonných rozhodnutí. V kontexte uvedeného možno identifikovať medzi nezákonným rozhodnutím v intenciách § 6 a nezákonnými rozhodnutiami podľa
§ 7 a
§ 8 ZZŠ vzťah subsidiarity. Z tohto dôvodu sme pristúpili k diferencovaniu jednotlivých kategórií kompenzačných titulov prostredníctvom ich binárneho členenia na nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia, ktorými v ďalšom texte rozumieme aj tie rozhodnutia, ktoré svojím charakterom zodpovedajú textácii
§ 7 a
§ 8 ZZŠ.
Prostredníctvom teoretického úvodu sme vyjadrili základnú tézu o tom, že celková funkcionalita a kontinuita štátu ako entity disponujúcej suverénnou mocou je závislá od decíznych procesov prebiehajúcich na podklade platnej právnej regulácie. Výsledkom týchto procesov je rozhodnutie ako individuálny právny akt, ktorý má výrazný presah na vznik, existenciu a zánik subjektívnych práv jednotlivcov. Rozhodnutie je tak nielen výsledkom, ale aj cieľom rozhodovacích procesov v štáte.
Od cieľa a výsledku rozhodovacích procesov je na tomto mieste potrebné odlíšiť predpoklady, ktoré rozhodovací proces započali. Primárnou motiváciou, hraničiacou v nadnesenom význame až s primárnou potrebou jednotlivca determinujúcou vznik rozhodovacieho procesu, je potreba odstránenia stavu právnej neistoty. Predpoklad vzniku rozhodovacieho procesu je preto smerodajným v určovaní cieľov tohto procesu. Z tohto dôvodu možno vysloviť záver o rozhodnutí nielen ako o výsledku decíznych procesov, ale aj ako o jeho ústrednom cieli. To však neplatí bez dovetku, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie.
7)
Je totiž nesporným faktom, že právnu neistotu jednotlivca nemožno odstrániť iba samotným prejednaním veci či faktickým priebehom určitého konania. Právnu neistotu možno odstrániť výlučne právoplatným rozhodnutím alebo iným, zákonom predvídaným spôsobom skončenia decízneho procesu.
8)
Nezákonné rozhodnutie v zmysle načrtnutého prístupu predstavuje zjavný exces v činnosti orgánov verejnej moci, ktorý je svojím dosahom spôsobilý vyvolať závažnú ujmu v materiálnej, ako aj imateriálnej rovine.
9)
Nezákonné rozhodnutie totiž už
prima facie
nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty, a to v dôsledku potreby jeho revízie. V tomto kontexte si však dovolíme zvýrazniť, že nezákonné rozhodnutie nedisponuje svojou legálnou definíciou. Bolo by totiž nadbytočné pokúšať sa o vymedzenie natoľko rozmanitej (heteronómnej) množiny prvkov prostredníctvom určitej všeobecnej axiómy.
10)
V tejto súvislosti preto zákonodarca do znenia
§ 6 ods. 1 ZZŠ zahrnul výlučne vznik podmienok zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Z jednotlivých podmienok zodpovednosti orgánov verejnej moci za nezákonné rozhodnutia možno v dôsledku zákonnej formulácie vyvodiť aj pojmové znaky takýchto rozhodnutí. Nezákonné rozhodnutie na to, aby nadobudlo charakter nezákonnosti v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu musí disponovať atribútom právoplatnosti, musel byť voči nemu využitý riadny opravný prostriedok, a napokon musí byť pre jeho nezákonnosť zrušené príslušným orgánom verejnej moci.
11)
K formálnym znakom nezákonného rozhodnutia navyše zákonodarca formuloval i jeho materiálny znak - v dôsledku nezákonného rozhodnutia musí byť spôsobená určitá škoda/ujma. Kompenzačný titul nezákonného rozhodnutia teda vyjadruje nezlučiteľnosť následkov zavŕšenia rozhodovacieho procesu s platným právnym stavom.
Do kontrastu s nezákonným rozhodnutím je potrebné postaviť tzv. nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, ktorý je obdobne ako nezákonné rozhodnutie výrazným zásahom do subjektívnej sféry jednotlivca. Zákonodarca k vymedzeniu nesprávneho úradného postupu pristupuje prostredníctvom demonštratívneho výpočtu skutkových podstát nesprávneho úradného postupu. V kontexte zákonnej textácie
§ 9 ods. 1 ZZŠ tak možno rozlišovať nesprávny úrad