Fama crescit eundo alebo prečo sa Civilný sporový poriadok nazýva Civilný sporový poriadok

Helmut Hatz¹⁾

Kódexy civilného procesného práva sú realitou. Toto stručné konštatovanie možno vnímať v niekoľkých významoch. Buď tak, že kódexy tohto právneho odvetvia sú sociálnou realitou, teda že sú to platné právne predpisy, a je predpoklad, že v ustanovený moment nadobudnú aj účinnosť; alebo tak, že realitou sú kódexy tohto odvetvia práva - napriek tomu, že aj táto otázka si nepochybne zaslúži pozornosť²⁾, nie je účelom tohto príspevku rozoberať tento význam vety, ktorou sme tieto úvahy začali. Zámerom je analyzovať tretí významový odtieň tejto vety, ktorým je informácia o samotnom predmete právnej úpravy, teda že ide o normovanie civilného procesu, ktorý je predmetom skúmania civilného procesného práva. Logickým následkom je potom názov právneho predpisu čoby nositeľa právnych pravidiel civilného procesu.

Stretli sme sa s názorom, že zmena pojmoslovia predovšetkým v oblasti adjektíva "občiansky" na "civilný" bola samoúčelná³⁾, a že členovia rekodifikačnej komisie nevedeli, čo činia - len s tým odpustením to zo strany niektorých kritikov bude zrejme horšie⁴⁾. Voči tomuto názoru budeme v našom článku polemickí. Právne pojmy rovnajúce sa denotátom lexikálnych výrazov "občiansky" a "civilný" skrátka nie sú totožné. Prezentovanie opaku svedčí o priepastnom nepochopení historických a systémových súvislostí objektívneho práva, a opätovne potvrdzuje platnosť sentencie o hlbokých stopách socialistickej právnej vedy a normotvorby na naše právnické myslenie, ktoré je stále plné fám⁵⁾.

Problematika právneho (a právnického) jazyka je veľmi široká, o čom svedčí skutočne nepreberné množstvo literárnych prác z tejto oblasti⁶⁾. Kontúry tohto vedeckého diskurzu sú pritom také neostré, že zrejme nebude možné jednotlivé názory ani len dôkladne kategorizovať, nieto ešte analyzovať ( v rozsahu krátkeho časopiseckého formátu). Predsa len však treba v súvzťažnosti na predmet tohto článku zaujať elementárne stanovisko k právnemu pojmosloviu (terminológii), keďže predmetom článku pojmoslovie bezosporu je.

Termínom teda budeme rozumieť ­ konkrétny jazykový výraz (slovo). Slová, ako je známe, sa skladajú do viet - v jazyku formálnej logiky do výrokov, a výroky do argumentov (argument je chápaný ako zloženie, postupnosť viacerých výrokov /7/). Ako všetko vo vede, aj názory na túto problematiku sa vyvíjali. V dnešnom vnímaní je akcentovaná dištinkcia medzi termínom (výrazom, slovom) čoby jazykovým vyjadrením právnej normy a pojmom (denotátom, obsahom) tohto jazykového vyjadrenia⁸⁾. Úlohou právnej vedy, no v určitej miere aj aplikačnej praxe, predovšetkým judikatúry, je stanovovať obsah jednotlivých pojmov - teda ich význam. Slová zákonodarcu nerozhodujú ešte o význame pojmu, "nýbrž je na právní vědě, aby jeho obsah ustanovila podle podstatných znaků institutu, a tudíž je též na ní, aby vedla praxi k jeho poznání, když o něm leckdy i sám zákonodárce má představu jen mlhavou".⁹⁾

Pochopenie významu pojmu môže byť buď heuristické, teda pomerne nesystémové, "skusmé", intuitívne, alebo môže ísť o pomerne náročnú intelektuálnu činnosť, spravidla založená na metóde hermeneutiky.

K právnym pojmom¹⁰⁾ recipient¹¹⁾ spravidla nepristupuje ako k niečomu úplne novému. Z hľadiska právnej hermeneutiky si so sebou nesie isté subjektívne vlastnosti, ktoré preddefinujú jeho vzťah k "čítanému" textu. Hovorí sa o predštruktúrach poznávania interpreta¹²⁾. Rozlišujú sa pritom tri stupne týchto vlastností:

i) Predvedenie (Vorwissen, z nem.). V skratke ide o sumu vedomostí, ktoré si právnik odnesie zo svojich štúdiií na právnickej fakulte, či z iných foriem vzdelávania. Úroveň týchto vedomostí do značnej miery determinuje jeho vzťah k normatívnemu textu - asi nikto nepochybuje o tom, že právnik pojmu "právny úkon" či "spôsobilosť" rozumie inak ako kvantový fyzik (a , fyzik pojem "čas" nepochybne vníma z iných perspektív ako právnik).

ii) Predporozumenie (Vorverständ­nis, z nem.). Tento stupeň vlastností charakterizuje interpreta z pohľadu jeho skúseností, z pohľadu stupňa predvídateľnosti jeho pochopenia pojmov. Hermeneutika doslova hovorí o "očakávaní zmyslu" interpretovaného pojmu ("Sinner­wartung", z nem.). Predporozumenie interpreta teda do značnej miery predurčuje výber jedného z možných interpretačných záverov¹³⁾. Ak napríklad právnik v minulosti riešil odporovateľnosť právnych úkonov podľa Občianskeho zákonníka, interpretačne "očakáva zmysel" pojmu vymáhateľná pohľadávka - jeho pochopenie tohto pojmu či kategoriálneho rámca tohto segmentu práva bude iné, ako u niekoho, kto sa bude týmto inštitútom zaoberať po prvýkrát. "Konečné pochopenie" právneho prípadu bude z hľadiska možných interpretačných variantov preddefinované sumou jeho vedomostí, ale aj doterajších skúseností či právnickej intuície a rutiny¹⁴⁾.

iii) Predsudok (Vorurteil, z nem.). Úroveň predvedenia a predporozumenia právneho textu spravidla rezultujú do predsudku interpreta, teda do istej štandardizovanej schémy jeho myslenia. Daniel Kahneman, uznávaný nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu to nazýva systémom rýchleho, intuitívneho myslenia (tzv. systém 1)¹⁵⁾, ktorý je vlastne automatizovaným algoritmom, ktorý pojmom prisudzuje význam prvoplánovo, intuitívne, bez hlbšieho rozmyslu. Oproti tomu "systém 2" je analytické, štruktúrne, kategoriálne myslenie vyžadujúce si sústredenie a pozornosť¹⁶⁾.

Uvedené postuláty právnej hermeneutiky možno demonštrovať na nasledovnom príklade (ako inak, z občianskeho práva)¹⁷⁾. Výrok "v Slovenskej republike neplatí superficiálna zásada" neprávnik pochopí bez ďalších vysvetľujúcich mechanizmov veľmi ťažko (jeho metóda bude teda heuristická, spontánna). Právnik má "predvedenie" zo svojich štúdii, teda vedomosť o existencii zásady superficies solo cedit, ako aj o tom, že u nás neplatí. Jeho "predporozumenie" mu velí prispôsobovať tomu formáciu zmlúv o prevode nehnuteľnosti, implikuje mu inštitút neoprávnenej stavby a podobne. Napokon môže (čo samozrejme neznamená, že to nastane vždy) skĺznuť do "predsudku", a jeho "systém 1" ho utvrdí v tom, že ide o štandardný inštitút (teda že absencia tohto pravidla je vlastne štandardom). V konfrontácii so svojím povedzme rakúskym kolegom však zistí (mohol by zistiť), že štandardom v kontinentálnej Európe je čosi úplne iné. Jeho predvedenie a predporozumenie, absenciou historických súvislostí a komparatívnych poznatkov, ho doviedlo k predsudku, že superficiálna zásada je historický prežitok.

Čosi podobné sa deje aj v prípade pojmov civilný a občiansky.

Právnické "predvedenie" vyzbrojí absolventa právnickej fakulty do života asi touto sumou poznatkov: existuje "nejaké" občianske právo, ktoré sa člení na hmotné a procesné. Jedno je upravené v Občianskom zákonníku a druhé v Občianskom súdnom poriadku. Ďalej existuje obchodné právo (veď sa aj učí na osobitnej katedre), pracovné právo (detto), medzinárodné právo súkromné (ďalšia katedra - rozdiel v adjektíve, teda že nejde o medzinárodné právo občianske si nik nevšíma) . Právne dejiny sú odťažitým predmetom v prvom ročníku a "teórka" povinnou jazdou pred "poz