K povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť v trestnom konaní

Zo všetkých subjektov povinných zachovávať v trestnom konaní mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s výkonom svojho zamestnania alebo povolania, majú advokáti túto povinnosť vymedzenú najextenzívnejšie a najrigoróznejšie. Napriek tomu existuje množina zákonných výnimiek, keď advokát nie je povinný zachovávať svoju profesijnú (statusovú) mlčanlivosť, resp. sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť nemôže odvolávať vôbec. Článok sa zaoberá rozsahom a limitmi tejto zákonnej povinnosti a nadväzuje na článok , uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2020, s. 146-152.

Právnym základom povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť je ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o advokácii") v zmysle ktorého:

Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa nekonštituuje na základe právneho úkonu osobitne vo vzťahu ku každému jednému klientovi, ale táto povinnosť vzniká priamo z podstaty posudzovaného právneho vzťahu. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť pritom vzniká bez ohľadu na (ne)existenciu právnej skutočnosti (napr. mandátna zmluva, splnomocnenie a pod.), ktorou sa konštituuje osobitný právny vzťah medzi advokátom a jeho klientom. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa preto vzťahuje napríklad aj na situácie, keď osoba obvinená z trestného činu navštívi advokáta napr. v sídle advokátskej kancelárie, ktorého si plánuje zvoliť ako obhajcu v trestnom konaní, pričom ešte pred podpísaním plnej moci mu ozrejmí podstatu svojho obvinenia, popíše, ako spáchal predmetný skutok, pričom k skutočnému podpisu mandátnej zmluvy, resp. plnej moci na zastupovanie dôjde až na druhý deň. Rovnakým spôsobom vyložil povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť aj Ústavný súd Českej republiky (ďalej len "ÚS ČR"), ktorý vo svojom náleze z 25. novembra 2010 pod sp. zn. II. ÚS 889/10, k tejto problematike uviedol, že:

Výkon advokácie je definovaný v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o advokácii, v zmysle ktorého sa výkonom advokácie rozumie: Z takto vymedzenej definície vyplýva záver, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť vyplýva zo samotného statusu advokáta a nie ako povinnosť konštituovaná vo vzťahu ku každému jednému klientovi osobitne. Takto vymedzená povinnosť zachovávať mlčanlivosti zaručuje, že viera klienta v dôvernosť rozhovoru medzi ním a advokátom nebude sklamaná, a to aj v prípade, ak medzi nimi nakoniec nedôjde k dohode o právnom zastupovaní.

Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa v zmysle citovaného vzťahuje výlučne iba na tie skutočnosti, ktoré sa advokát dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie a ktorých poznanie zároveň vyplýva z povahy dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.

Advokát by ako svedok nebol oprávnený vypovedať bez oslobodenia od povinnosti zachovávať mlčanlivosť svojim klientom, ak by išlo o také skutočnosti, ktoré priamo so výkonom advokácie síce nesúvisia, avšak klient ich advokátovi uviedol v súvislosti s výkonom advokácie práve na základe dôvery, ktorá vyplýva z právneho vzťahu medzi advokátom a klientom. Napríklad osoba dediča by si zvolila advokáta, aby ju zastupoval v dedičskom konaní, pričom bezprostredne po ukončení tohto konania sa v rámci rozhovoru klient advokátovi mimochodom prizná, že osobu poručiteľa sám zavraždil. Také priznanie k vražde je tiež pokryté statusovou povinnosťou advokáta zachovávať mlčanlivosť a advokát by mohol o tejto skutočnosti vypovedať ako svedok iba v prípade, ak by ho klient oslobodil od povinnosti zachovávať mlčanlivosť. O úplne odlišnú situáciu však pôjde, ak sa klient zverí advokátovi ohľadom budúceho páchania typovo vymedzenej trestnej činnosti (k uvedenému pozri ďalej v texte).

Advokát nemôže s poukázaním na povinnosť zachovávať mlčanlivosť odmietnuť ako svedok vypovedať v prípade, ak ide o skutočnosti, ktoré sa nedozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, a tieto skutočnosti sa dajú obsahovo oddeliť od tých skutočností, ktoré s výkonom advokácie súvisia.

Z uvedeného možno vyvodiť ten záver, že advokát nie je oprávnený s odvolaním sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť odmietnuť vypovedať en bloc. V trestnej praxi sa však pomerne často stáva, že advokáti sa odvolajú na povinnosť zachovávať mlčanlivosť ešte pred tým, ako im vôbec vyšetrovateľ oznámi predmet výsluchu. Za takých podmienok advokát prirodzene nemôže vedieť, čo má byť predmetom výsluchu, a preto ani nemôže náležite posúdiť, či je predmet úkonu pokrytý povinnosťou advokáta zachovávať mlčanlivosť. Nemusí byť totiž vylúčené, že vyšetrovateľ plánuje advok