Povinnosť mlčanlivosti svedka v trestnom konaní

Povinnosť zachovávať mlčanlivosť zo strany určitého okruhu subjektov má v právnom živote svoj nespochybniteľný význam. Zákon zaväzuje povinnosťou mlčanlivosti tie typy subjektov, ktoré jednak v rámci svojej činnosti autoritatívne zasahujú do práv a právom chránených záujmov fyzickým a právnický osôb (napr. príslušníci bezpečnostných zložiek, prokuratúra, súdny exekútor a pod.), ale aj subjekty ktorých činnosť, resp. zákonom zverené úlohy sú nerealizovateľné bez poznania informácii súkromného charakteru iných osôb (napr. zdravotnícky zamestnanci, advokáti, súdy, verejný ochranca práv a pod.). Povinnosť mlčanlivosti jedného subjektu (subjekt povinnosti) je zvyčajne zároveň právom inej osoby (subjekt oprávnenia) na zachovanie dôvernosti vymedzeného okruhu informácii. Do tohto okruhu spadajú informácie týkajúce sa súkromného a rodinného života, právo na ochranu listovné tajomstva, právo na súdnu ochranu, ale aj právo slobodne podnikať či uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a pod. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť teda nie je povinnosťou samoúčelnou, ale vždy sleduje legitímny cieľ. Napríklad, policajt vykonávajúci domovú prehliadku je povinný zachovávať mlčanlivosť o súkromnom živote osôb, z dôvodu, že informácie, ktoré získal pri výkone svojej činnosti, nezískal na báze dobrovoľnosti osôb, ktoré v tomto obydlí žijú a tieto prirodzene nesúhlasia s ich ďalším zverejňovaním. Aj situácia, pri existencii ktorej by sudcovia alebo iní zamestnanci súdu neboli zo zákona povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa v rámci výkonu svojej činnosti dozvedeli, by reálne bola spôsobilá odradiť niektoré osoby od uplatňovania svojho práva na súde, čím by právo na súdnu ochranu bolo dostupné len tým osobám, ktorým by neprekážalo, ak by sa informácie z ich súkromného života stali verejnými. Aj povinnosť zachovávať mlčanlivosť je jedným zo základných pilierov vzťahu medzi advokátmi, daňoví poradcami, prekladateľmi, tlmočníkmi a ich klientmi. Uvedené platí aj vo vzťahu medzi štátom a fyzickými a právnickými osobami pri spravovaní verejných záležitostí. Možno teda konštatovať, že právo fyzických a právnických osôb, aby určité subjekty zachovávali vo vymedzenom rozsahu mlčanlivosť o ich záležitostiach, je predpokladom a niekedy aj imanentnou súčasťou výkonu širokého spektra iných rôznych práv. Bez práva (povinnosti) na zachovanie mlčanlivosti, by iné práva boli nerealizovateľné. Trestné právo je najkrajnejším prostriedkom autoritatívnej právnej ochrany spoločenských hodnôt. Pri dosahovaní jeho účelu sa spravidla zasahuje do všetkých mysliteľných práv fyzických a právnických osôb, vrátane práv, ktoré chránia dôvernosť informácii o živote a činnosti týchto osôb. Z uvedeného dôvodu musia byť ustanovené prísne pravidlá upravujúce skutočnosť, aké informácie možno v trestnom konaní získať, a za akých podmienok a v akom rozsahu možno s nimi ďalej nakladať.

Hoci existuje pre svedka všeobecná zákonná povinnosť svedčiť, ktorú upravuje predovšetkým ustanovenie § 127 Trestného poriadku (ďalej len "TP"), existujú zákonné výnimky, ktoré splneniu tejto povinnosti predchádzajú. Ide predovšetkým o ustanovenie § 129 TP, ktoré upravuje situácie, pri existencii ktorých, je daný výslovný zákaz výsluchu svedka. Zákaz výsluchu pritom platí ako pre orgány činné v trestnom konaní, tak aj pre súd. Len pre úplnosť je dôvodné uviesť, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť určitej osoby je nevyhnutné oddeľovať od hmotnoprávnej a procesnoprávnej exempcie osôb, ktoré takými výsadami a imunitami disponujú, keďže ide o odlišné právne inštitúty. Z hľadiska trestného konania ďalej treba poukázať na ustanovenia, ktoré sa bezprostredne dotýkajú povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Ide predovšetkým o ustanovenie § 3, § 89 a § 129 TP. Ďalej je z hľadiska hmotnoprávnej úpravy nevyhnutné pozornosť upriamiť predovšetkým na § 341 Trestného zákona (ďalej len "TZ"), ktorý upravuje skutkovú podstatu trestného činu neprekazenia trestného činu, keďže toto ustanovenie má vecný súvis s úpravou týkajúcou sa povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Nižšie uvádzame prehľad právnej úpravy jednotlivých profesií, povolaní a funkcií v súvislosti s výkonom ktorých, zákon spája povinnosť zachovávať mlčanlivosť, pričom pozornosť je nevyhnutné upriamiť aj na zákonné limity, ktoré sú spojené s možnosťou zbavenia tejto mlčanlivosti. Pre úplnosť možno poukázať aj na záver judikatúry R 127/2012 (uzn. KS Trenčín z 9.11.2011 pod sp. zn. 23To 106/2011), z ktorej vyplýva, že k zbaveniu mlčanlivosti svedka v trestnom konaní podľa osobitných predpisov nedochádza vo vzťahu ku konkrétnemu procesnému úkonu trestného konania (napr. k výsluchu), ale k účasti dotknutej osoby na úkonoch trestného konania v rozsahu, ktorý ustanovuje osobitný predpis:

Podľa čl. 79 Ústavy SR poslanec môže odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to aj keď prestal byť poslancom.

Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. je sudca ústavného súdu povinný zachovávať mlčanlivosť o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone sudcovskej funkcie, aj po jej zániku; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie trestného činu. Povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže sudcu ústavného súdu zbaviť predseda ústavného súdu. Predsedu ústavného súdu môže tejto povinnosti zbaviť prezident. Sudcu ústavného súdu nemožno zbaviť povinnosti zachovávať mlčanlivosť o hlasovaní pléna ústavného súdu a senátu ústavného súdu; tým nie je dotknuté právo sudcu ústavného súdu pripojiť k rozhodnutiu ústavného súdu svoje odlišné stanovisko. Povinnosť sudcov ústavného súdu zachovávať mlčanlivosť sa podľa § 31 ods. 5 uvedeného zákona primerane vzťahuje aj súdnych poradcov. Súdneho poradcu môže zbaviť povinnosti zachovávať mlčanlivosť predseda ústavného súdu.

Podľa § 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. sudca je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku funkcie sudcu, o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený podľa tohto zákona alebo osobou, v ktorej záujme túto povinnosť zachováva; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Z vážnych dôvodov je oprávnený zbaviť sudcu tejto povinnosti aj predseda súdu, a ak ide o predsedu súdu, predseda jeho bezprostredne vyššieho súdu, ak ide o predsedu najvyššieho súdu, predseda národnej rady. Tejto povinnosti zachovávať mlčanlivosť nemôže byť zbavený vo veciach hlasovania; to neplatí, ak ide o disciplinárne konanie podľa tohto zákona a zbavenie mlčanlivosti je potrebné na posúdenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu za disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. e). Sudcu však nemožno nútiť, aby vypovedal ako svedok o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie sudcu. Sudca je aj po zbavení povinnosti zachovávať mlčanlivosť povinný dbať na oprávnené záujmy účastníkov konania.

Podľa § 147 ods. 3 označeného zákona sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť vzťahuje aj na , ktorí sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku funkcie, o veciach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone funkcie, ak neboli tejto povinnosti zbavení podľa tohto zákona alebo osobou, v záujme ktorej túto povinnosť zachovávajú; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Z vážnych dôvodov je oprávnený zbaviť prísediaceho povinnosti zachovávať mlčanlivosť aj predseda súdu, na ktorom prísediaci pôsobí.

Podľa § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 550/2003 Z.z. o a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. je probačný a mediačný úradník povinný zachovávať mlčanlivosť podľa osobitného predpisu; povinnosti mlčanlivosti sa nemôže dovolávať vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu. Probačného a mediačného úradníka nemožno v súvislosti s vykonanou mediačnou činnosťou vypočúvať ku skutkovým okolnostiam, o ktorých sa dozvedel pri sprostredkovaní riešenia sporu alebo v súvislosti s ním a ktoré sa neprejavili v dohode uzavretej medzi obvineným a poškodeným. Tým nie je dotknutá povinnosť prekaziť trestný čin alebo oznámiť spáchanie trestného činu.

Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v z. n. p. je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku služobného pomeru, o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený zo zákona; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Zbaviť prokurátora povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže generálny prokurátor, a to aj po zániku služobného pomeru prokurátora. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť je v zmysle § 264 ods. 4 príslušného statusového zákona koncipovaná identicky ako v prípade prokurátorov.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak. Podľa § 23 ods. 8 zákona o advokácii sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť vzťahuje aj na zamestnancov advokáta, alebo na zamestnancov spoločnosti, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb, ale aj na iné osoby, ktoré sa v tejto súvislosti podieľajú na poskytovaní právnych služieb.

Podľa § 30 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v z. n. p. (ďalej len "Exekučný poriadok") je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozved