Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Spravodlivý trest
KURILOVSKÁ, L., ŠIŠULÁK, S. Spravodlivý trest. Právny obzor, 103, 2020, č. 4, s. 281 - 296.
Just Punishment.
Criminal justice always was and still is executed mainly by sentencing the perpetrator of criminal offense to a certain kind of punishment, which they are supposed to endure (suffer) as a cause for their criminal wrongdoings. We all know that such punishment has to be just, i. e. on a specific level appropriate to the offense in question. But this special quality of punishment did not always mean necessary the same thing indeed, it has varied greatly over historical evolution of criminal justice as such and was at every time closely tied with the general intended purpose of punishing. In the presented article, the authors look first at the main reasoning behind sentencing an offender to punishment and its overall
ratio.
Next, they briefly analyse the changes which the intended purpose of imposing a punishment undergone in terms of legal science and philosophy over previous centuries and the most notorious theories produced by this evolution. Secondly, the authors address the point of the concept of restorative justice in contrast to the concept of retributive justice, which both bear some significant traits of the main two separate theories on the purpose of punishment, as established previously. They argue that the current tendency of criminal politics to concentrate around undoing the wrong done by the crime, the supposed healing, restoration, changed greatly how we think about the justness of punishment. In this line of thought, they try to define just punishment as a core value of the concept of restorative justice. At last, in the third part of the presented article the authors try to sketch the basic rules of how we might determine that the punishment is just, so as to distinguish the way how the legal practitioners, mainly judges, should establish such punishment in terms of our legal heritage, culture and positive law.
1)
Key words:
just punishment, restorative justice, criminal justice, intended purpose of punishmentÚvod
Človek je mysliaca bytosť schopná slobodného konania, avšak zároveň je bytosťou sociálnou, schopnou prežiť iba v rámci spoločenstiev, ktoré vytvára, teda v rámci určitej skupiny. Z toho nevyhnutne vyplýva rozpor medzi individualitou človeka (vrátane jeho záujmov a cieľov), a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa skupine, v ktorej sa nachádza, teda v ktorej rámci uplatňuje svoju schopnosť slobodne konať. Samotná sloboda konania preto v rámci skupiny prestáva byť neobmedzená. Život skupiny je totiž previazaný s existenciou systému, na ktorom je táto založená a ktorý je nevyhnutný pre jej fungovanie. Holländer tento systém nazýva mocou, pričom uvádza, že táto je
"obmedzením slobody jednotlivca za účelom reprodukcie skupiny (spoločnosti), a tým aj jeho vlastnej... je teda * 1 68 69daňou odvádzanou z vlastnej slobody na účel vlastného prežitia. Tým je daná nevyhnutnosť inštitucionálneho kontextu ľudskej existencie."
2)
1. Podstata trestu, účel a funkcia trestania a ich historický vývoj
Čo a prečo trestáme?
Súčasťou mocenského systému skupiny - spoločnosti vybudovanej na základe súboru vnútorných pravidiel (noriem) je aj mechanizmus vyrovnania sa s prípadmi ich porušovania. I keď sa takéto mechanizmy môžu v závislosti od druhu, typu a charakteru spoločnosti odlišovať, v zásade možno konštatovať, že každá spoločnosť disponuje určitým, aspoň rámcovým mechanizmom reagovania na porušenie jej noriem. Utvára teda určitý systém vnútornej kontroly, ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie konkrétnych noriem spoločnosti, a to aj formou vynútenia ich dodržiavania prostredníctvom ukladania sankcií za ich porušenie. Sankciou v tomto zmysle môže byť akákoľvek reakcia nositeľa moci na správanie jednotlivých členov skupiny, ktorej účelom je dosiahnutie rešpektovania a dodržiavania týchto noriem.
Za typicky negatívnu formu sankcie s ohľadom na jej vplyv na jednotlivca možno považovať najmä trest. Vlastný systém trestov si stanovovali už najstaršie známe civilizácie, pričom v súlade s postupným prechodom moci a výkonu spravodlivosti z jednotlivcov (alebo komunity) na štát, resp. jeho raných predchodcov, postupne vznikol takisto určitý monopol štátu, ako na stanovovanie noriem spoločnosti vrátanie určenia trestu za ich porušenie, tak aj na ich vynucovanie prostredníctvom orgánov zodpovedných za ich výkon. Na tomto základe
de facto
vznikol v historickom vývoji špecifický systém regulácie spoločnosti pomocou právnych noriem, ktorý sa osamostatnil od ostatných normatívnych systémov a dodnes predstavuje hlavný nástroj regulácie spoločnosti.
3)
Samotný trest ako kategóriu trestného práva možno definovať ako špecifickú sankciu, ktorá je reakciou na určitý druh správania, ktoré je v rozpore s trestným právom ako nástrojom
ultima ratio
, teda prostriedkom ochrany spoločnosti takpovediac v poslednej inštancii, ako taký je nepriaznivý a v tomto kontexte sa proti nemu právo
výslovne
vymedzuje. Táto požiadavka bola pritom takto jasne formulovaná už v starovekom Ríme. Zásada
nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege
, v ktorej zmysle sa vyžaduje, aby zákon vždy výslovne označoval, aké konanie sa považuje za trestný čin, a aby zákon takisto určil, aký trest páchateľovi trestného činu za takéto porušenie práva prislúcha, je dodnes súčasťou všetkých vyspelých svetových právnych systémov. Trest tak možno označiť za zákonom predpokladaný právny dôsledok trestného činu.Účel trestu ako nástroja výkonu trestnej spravodlivosti a jeho historický vývoj
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že i keď sa počas historického vývoja nepochybne menil spôsob výkonu trestov, ich povaha sa z vecného hľadiska prakticky nezmenila. Aj v súčasnosti existujúce a relevantné formy trestov v podstate spadajú do nasledujúcich kategórií - odplata, zneschopnenie, odstrašenie a náprava.
4)
S odkazom na jednotlivé funkcie súčasných druhov trestov, ktorým bude osobitná pozornosť venovaná neskôr, však možno konštatovať, že jednotlivé druhy trestov najčastejšie predstavujú skôr kumuláciu týchto čŕt trestu (napr. trest odňatia slobody má za cieľ nielen odplatu a odstrašenie páchateľov, jeho zneschopenie formou zabránenia jeho slobodnému pohybu, ale, i keď s otáznou mierou efektivity, napr. aj nápravu páchateľa), na rozdiel od trestov známych z histórie, ktorých povaha mohla mať aj výlučný charakter - napr. odťatie rúk zlodejovi, povinnosť poskytnutia vlastnej veci za vec zničenú (ukradnutú) a pod.Čo sa však v priebehu histórie výrazne menilo a kontinuálne vyvíjalo, bol filozoficko-právny zmysel trestania, teda chápanie účelu trestov a ich významu ako prostriedku kontroly spoločnosti, čo sa v súčasnosti odráža aj na naznačenej kumulatívnej povahe trestov. S ohľadom na úroveň právneho vedomia, prevažujúce sociálne hodnoty spoločnosti, filozofiu a reflexiu správania človeka sa počas dejín objavili viaceré myšlienkové smery, resp. teórie, ktoré prehodnocovali účel trestu a ktoré môžeme spoločne podľa vedúceho myšlienkového prúdu v zásade zoskupiť do troch kategórií. V tomto kontexte rozlišujeme absolútne, relatívne a zmiešané teórie účelu trestania.
Absolútne teórie účelu trestu
vo všeobecnosti nespájajú s trestom žiadne ďalšie špecifické úlohy - účelom trestu je samotný trest ako morálne hodnotenie páchateľa, a má byť spravodlivou odplatou za spáchaný trestný čin. V tomto kontexte ho nemožno modifikovať s ohľadom na prípadné ďalšie spoločenské ciele, keďže ani výkon trestnej spravodlivosti nemá mať iný účel ako trestanie porušení zákona. Autori týchto teórií stotožňovali zákonné normy so zákonmi myslenia, v dôsledku čoho vyvodzovali právo štátu trestať páchateľa trestného činu z myslenia (rozumu). Tvrdili, že štát, ktorý by páchateľom nehrozil trestom, by išiel sám proti sebe a ignorujúc rozumné požiadavky na správu štátu by teda nemohol byť štátom rozumných ľudí. Ako uvádza Domnitska,
"tieto názory vychádzali z filozofie indeterminizmu, v zmysle ktorej sa páchateľ vedome (zo svojej slobodnej vôle) rozhoduje spáchať trestný čin, a tak v podstate súhlasí s tým, že bude potrestaný"
.
5)
Najznámejšími propagátormi tohto myšlienkového prúdu, ktorý odmieta s trestom spájať akýkoľvek ďalší spoločenský účel, sú G. W. Hegel. a I. Kant. Hegel považuje trest sám osebe za možnosť nápravy páchateľa trestného činu - potvrdením porušenia práva dochádza k uloženiu trestu a jeho výkonom dochádza k náprave narušeného stavu, t.j. k obnoveniu práva.
6)
Vychádzal z toho, že keď vôľa človeka prichádza do rozporu so všeobecnou vôľou (vôľou väčšiny pretavenej do systému objektívnych právnych noriem konkrétnej spoločnosti), ide o popretie tejto vôle, pričom toto možno zvrátiť iba popretím spáchaného trestného činu, teda uložením a vykonaním trestu. Iba takýto trest má preto charakter spravodlivej odplaty.
7)
Kant pri svojich úvahách o treste zasa vychádza z premisy, že právny stav ako stav občianskej spoločnosti je protikladom prirodzeného stavu bezprávia, ktoré je najvyšším zlom, stavom neistoty a stavom bez spravodlivosti. Keby páchateľ zostal nepotrestaný, spoločnosť by sa dostala do neželaného, prirodzeného stavu. To sa odráža aj v Kantovom ponímaní trestu ako výkonu spravodlivosti. Ako uvádza Zelizňaková, táto
"spravodlivosť musí byť vykonaná štátom v záujme práva, nie v záujme páchateľa či obete. [...]. Trest ako uplatnenie spravodlivosti má absolútny význam,"
zločin je totiž
"útokom na všeobecnú slobodu, a teda porušuje požiadavku kategorického imperatívu. [...]. Podľa Kanta v prípade kategorického imperatívu ľudské správanie nesleduje žiadny konkrétny individuálny význam, je totiž účelom sám osebe, resp. účelom je tu len dobro."
Kant plošne odmieta, aby spravodlivý trest slúžil aj inému účelu, ako odplate spoločnosti voči páchateľovi za jeho prestúpenie právnych noriem spoločnosti, pretože "
8)
spravodlivosť prestáva byť spravodlivosťou, ak sa za nejakú cenu predáva".
9)
Absolútne teórie účelu trestania teda vychádzajú z princípu
punitur quia peccatum,
teda trestá sa, pretože bolo spáchané zlo.
10)
Ukladanie trestov nemá mať žiadne iné úlohy, ako pomyselné znovunastolenie rovnováhy narušenej trestným činom. Dnešná spoločnosť, ako je zrejmé už aj zo zbežného nazretia do našich trestnoprávnych predpisov, považuje absolútne teórie trestania za zastarané a navyše za prakticky a argumentačne neudržateľné vo vzťahu k cieľom modernej trestnoprávnej politiky a jej filozofických základom. K ich odmietnutiu a príklonu k relatívnym (resp. zmiešaným) teóriám však z historického hľadiska nedošlo naraz. Možno konštatovať, že táto skutočnosť vyplynula viac z reálnych potrieb praxe trestania a potreby zabezpečenia efektívnej kontroly spoločnosti aj prostredníctvom noriem trestného práva, než z vyvrátenia logiky absolútnych teórií. Tie sa však na rozdiel od relatívnych či zmiešaných teórií účelu trestania javili ako príliš teoretické a ťažkopádne vzhľadom na skutočnú tvár trestného činu a potreby spoločnosti sa s ním vysporiadať.Nosnou myšlienkou
relatívnych (utilitárnych) teórií účelu trestu
v tejto súvislosti je predpoklad, že trest má konceptuálne široký účel ako prostriedok nielen individuálnej represie, ale aj prevencie trestnej činnosti, a jeho pôsobenie má ísť ruka v ruke s cieľmi trestnoprávnej politiky štátu. Ako uvádza Domnitska, "
ich podstata spočíva v požiadavke, aby trest bol určený na dosiahnutie určitého užitočného účelu pre spoločnosť ako celku a pre potrestaného osobne,"
pričom sa má
"v prvom rade zabraňovať spáchaniu zločinov, resp. protiprávnych činov ako zo strany odsúdeného, tak aj zo strany ostatných členov spoločnosti (punitur ne peccetur
Trest ako odplata totiž neodčiní spáchaný trestný čin, avšak jeho uložením môže dôjsť k odradeniu páchateľa11)
), rovnako tak sa má smerovať k polepšeniu páchateľa."
12)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 4/2020
