Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30. 11. 2020 (jednorázová náhrada ta zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.) – Glosa I

1. Glosovaným uznesením najvyšší súd ako súd dovolací zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ktorý zas zrušil prvoinštančný rozsudok. Predmetné uznesenie vydal najvyšší súd na základe dovolania žalovaného, pričom dovolacím dôvodom, pre ktorý najvyšší súd dovolanie pripustil, bol odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Právna otázka, od riešenia ktorej sa mal odvolací súd podľa žalovaného odkloniť, spočívala v otázke, (bod 16 odôvodnenia). Podľa názoru dovolateľa finančná náhrada má byť jednorazová a nemá mať charakter opakujúceho sa plnenia. Z dovolania vyplýva, že odvolací súd sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14.4.2016, dovolateľ poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3.5.2012. Dovolací súd nad rozsah dovolania uviedol, že nastolenú právnu otázku riešil Najvyšší súd SR už v uznesení sp. zn. 2 Cdo 194/2019 z 26.8.2019. Obdobnú otázku podľa dovolacieho súdu riešil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24.3.2015 a v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14.4.2016 (R 73/2016), aj keď vo vzťahu k náhrade za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj "zákon č. 182/1993 Z. z."). Právny názor vyslovený v uvedených rozsudkoch je podľa názoru dovolacieho súdu plne prijateľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. (bod 37 odôvodnenia).

2. V činnosti súdov prevládajú dve rozdielne rozhodovacie línie o nastolenej dovolacej otázke. Súdy sa zhodujú, že osobe povinnej z vecného bremena zriadeného podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Názorová nejednotnosť sa týka otázky, či táto náhrada má byť jednorazová alebo opakovaná. S riešením tejto otázky súvisí aj problém, či táto náhrada patrí len prvému vlastníkovi pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom.

Prvá línia v rozhodovaní súdov (jednorazová náhrada) sa odvoláva najmä na právny názor vyslovený najvyšším súdom v spomenutom rozhodnutí R 73/2016 a rozhodnutí pod sp. zn. 7 Cdo 19/2018, ktoré sa týkali náhrady za vecné bremená podľa zákona č. 182/1993 Z. z. Z rozhodnutia R 73/2016 pritom vyplýva, že a) osoba povinná z vecného bremena má nárok len na jednorazovú náhradu, b) nárok patrí len prvému vlastníkovi v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., c) nárok na náhradu sa premlčiava odo dňa účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t.j. od 1. septembra 1993.

Druhú líniu predstavujú rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v zmysle rozhodnutia pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016 priznávajú osobám povinným z vecného bremena opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena, a to z dôvodu, že práve opakovaná náhrada zodpovedá podmienke primeranosti podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Tento nález ústavného súdu sa, okrem iného, meritórne zaoberal aj primeranou náhradou za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Podľa ústavného súdu síce Ústava SR výslovne neurčuje, či za zriadenie vecného bremena patrí jednorazová alebo opakovaná náhrada, no ak ide o dlhodobé trvanie