Výzvy spojené s prípustnosťou sporov na základe povinností Erga Omnes Partes pred Medzinárodným súdnym dvorom (2. časť)

Povinnosti umožňujú medzinárodnému spoločenstvu zasiahnuť v prípadoch, pri ktorých sú jednotlivci alebo skupiny ohrozené a pri ktorých by samotné štáty mohli zlyhať pri ochrane základných práv. Tento koncept posilňuje ochranu ľudských práv a predchádza genocíde, mučeniu, závažným negatívnym dopadom na životné pro­stredie a iným závažným zločinom proti ľudskosti, ako to demonštroval prípad . Týmto spôsobom sa zabezpečuje, že aj tí najzraniteľnejší členovia medzinárodného spoločenstva majú ochranu.

povinnosti odrážajú kolektívny záujem medzinárodného spoločenstva na ochrane základných hodnôt, ako sú ľudské práva, mier a bezpečnosť. Tieto povinnosti podporujú dodržiavanie univerzálnych noriem a prispievajú k rozvoju medzinárodného práva smerom k spravodlivejšiemu a humánnejšiemu svetovému poriadku. Pomáhajú vytvárať rámec, v ktorom môžu štáty spolupracovať na riešení globálnych problémov, a tým podporujú vyššie ciele medzinárodného práva.

Jedným z hlavných negatív je riziko, že štáty môžu zneužívať koncept na podanie politicky motivovaných žalôb. Tieto spory môžu byť iniciované nie z dôvodu ochrany univerzálnych hodnôt, ale skôr ako prostriedok politického tlaku alebo odvety voči iným štátom. Toto môže viesť k zneužívaniu medzinárodného súdnictva a k oslabeniu dôvery v jeho nestrannosť a spravodlivosť.

Prijímanie prípadov na základe povinností môže zvýšiť počet sporov pred Medzinárodným súdnym dvorom (ďalej aj "MSD"), čo vedie k nárastu procedurálnych nákladov a administratívnej záťaže. Súd musí vynakladať viac zdrojov na riešenie komplexných prípadov, čo môže spomaliť proces rozhodovania a znížiť efektívnosť súdneho systému.

Nedostatok jednotných postupov a štandardizácie pri aplikácii a výklade povinností môže viesť k právnej neistote a nejednotnosti v rozhodnutiach. Rozdielne prístupy k týmto povinnostiam môžu vytvárať nejasnosti ohľadom toho, ktoré prípady sú prípustné a aké kritériá by mali byť splnené. To môže oslabovať predvídateľnosť a konzistentnosť medzinárodného práva.

V tejto časti sa zameriame na analýzu aplikácie konceptu povinností na Dohovor o znižovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1961 (ďalej aj "CRS"). Tento dohovor je významným medzinárodným právnym nástrojom, ktorý sa snaží riešiť problém osôb bez štátnej príslušnosti a jeho implementácia má zásadný význam pre ochranu základných ľudských práv a posilnenie globálnej spravodlivosti. Rozhodli sme sa analyzovať CRS z praktického hľadiska, aby sme pochopili, ako jeho ustanovenia a ciele môžu byť interpretované a vymáhané ako povinnosti Erga Omnes Partes pred MSD.

Tomuto súdu chýba (skutočná) povinná jurisdikcia, ako to vyplýva z jeho štatútu. CRS vyzýva na podanie sporu ako riešenie medzi zmluvnými štátmi dohovoru pred MSD. Článok 14 CRS je formulovaný podobne ako jeho náprotivok v Dohovore o genocíde, ktorý bol označený ako spĺňajúci kritérium povinnej jurisdikčnej klauzuly v prípade a na ktorý sa nedávno odvolala Južná Afrika v spore, ktorý otvorila proti Izraelu. Podobne je formulácia v čl. 14 CRS ešte prísnejšia ako jurisdikčná klauzula v Dohovore proti mučeniu, z ktorého sa tiež potvrdilo postavenie v prípade podania zo strany Belgicka voči Senegalu.

MSD by mal považovať samotné znenie CRS za uznanie jej účelu, podobne ako v spore , kde bol tento prístup aplikovaný na Dohovor o zabránení genocíde. Jedinečný účel a dizajn CRS relevantný pre hodnotenie naznačuje, že neexistujú žiadne , podobne ako v Dohovore o genocíde, ktorý bol prijatý na čisto humanitárne a civilizačné účely. Dôležité je, že d