Započítanie istiny a príslušenstva pohľadávky

Krajský súd ako súd prvej inštancie rozsudkom z 18. októbra 2017 konanie v časti o zaplatenie 28% úroku z úveru zastavil, žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 27 306,25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi voči žalovanému v prvom a druhom rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súd 2. januára 1996 si pôvodný žalobca uplatnil voči žalovaným v prvom a druhom rade právo na zaplatenie sumy 1 865 460 Sk s príslušenstvom titulom nesplateného úveru, ktorý bol žalovanej v prvom rade poskytnutý úverovou zmluvou z 2. decembra 1992. Podľa tejto úverovej zmluvy bol žalovanej v prvom rade poskytnutý strednodobý úver na investičný rozvoj - kúpa nehnuteľnosti v sume 2 000 000 Sk pri úrokovej sadzbe plus 4,5% nad základnú sadzbu s lehotou splatnosti 20. septembra 1996. Popri žalovanej v prvom rade ako dlžníčke bol spoludlžníkom podľa zmluvy jej manžel - žalovaný v druhom rade. Podaním zo 14. mája 1997 vzal žalobca svoj návrh v časti istiny späť s odôvodnením, že žalovaná v prvom rade túto istinu zaplatila 17. apríla 1997. Následne bolo konanie o zaplatenie istiny, t.j. v časti o zaplatenie 1 865 460 Sk, zastavené. Po späť vzatí žaloby v časti istiny žalobca vyčíslil príslušenstvo pohľadávky podaním z 10. februára 2009 na sumu 1 682 967,40 Sk.

Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobca vo svojej špecifikácii žaloby z 26. júna 2017 uviedol, že žalovaní v prvom a druhom rade zaplatili len tri splátky úveru a 17. apríla 1997 bola splatená celá žalovaná istina. Uviedol aj to, že úver sa úročil úrokom 15,5% ročne od 2. decembra 1992 do 31. decembra 1992, úrokom 17,5% ročne od 1. januára 1993 do 14. októbra 1993 a úrokom 19% ročne od 15. októbra 1993 do 20. septembra 1996 a tak vyčíslil za jednotlivé mesiace úrok z úveru, s uvedením výšky sumy a úrokovej sadzby za jednotlivé mesiace od 31. decembra 1992 do 20. septembra 1996, čo bol dátum zmluvnej splatnosti úveru. Keďže krajský súd dospel k názoru, že úroky z úveru si možno uplatniť len do splatnosti úveru, splatnosť úveru nenastala podľa zmluvy 20. septembra 1996, ale 23. marca 1995 zánikom podnikateľského oprávnenia žalovanej v prvom rade v súlade s čl. VI bod 4, posledná veta úverovej zmluvy. Z vyčíslenej špecifikácie úrokov zo zmluvy preto nemá žalobca nárok po splatnosti úveru na úroky v sume 16 789,43 eur, a preto v tejto časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo zvyšku v sume 20 186,99 eur úrokov z úveru žalobe vyhovel a žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v sume 7 119,26 eur. Priznaný úrok z omeškania, uplatnený v sadzbe 28%, súd prvej inštancie odôvodnil tým, že sadzbu znížil na 20% v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj "OBZ") v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalovaných v prvom a druhom rade rozsudkom zo 17. októbra 2018 tak, že rozsudok krajského súdu v napadnutej časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v prvom a druhom rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 27 306,25 eur, zmenil tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 9 579,53 eur zastavil a žalobu vo zvyšku zamietol. Žalovaným v prvom a druhom rade priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania vo výške 100%.

V odôvodnení rozsudku odvolací súd poukázal na znenie ustanovenia § 330 ods. 1 a 2 OBZ, pričom uviedol, že pohľadávka pôvodného žalobcu, a zároveň v tom čase záložného veriteľa, v časti 1 865 000 Sk, t.j. 61 906,65 eur, zanikla prijatím výťažku z predaja, pri ktorom sa realizovalo záložné právo zabezpečujúce pohľadávku žalobcu, čo medzi stranami nebolo sporné. Z právneho hľadiska je zároveň zrejmé, že nedošlo k zániku zmluvy odstúpením alebo iným úkonom jednostranným či dvojstranným, teda prijaté plnenie je plne v režime právnej úpravy Obchodného zákonníka ako obchod absolútny, kedy aplikácia hoc aj dispozitívneho pravidla, má charakter prednosti pred aplikáciou lex generalis (t.j. pred právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku), keďže dispozitívne pravidlo sa aplikuje automaticky pre prípad absencie úpravy odlišnej v zmluvnej dohode. Zmluva o úvere medzi stranami žiadnu osobitnú úpravu započítania čiastočného plnenia dlhu neobsahuje. Taký zákonný spôsob započítania (platenie najprv na úroky a potom na istinu) a následný zánik práva na zaplatenie príslušenstva, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu modifikovať samostatným, jednostranným následným rozhodnutím veriteľa, tu zrejme motivovaným aj neurčitosťou príslušenstva, ktoré ani v žalobnom návrhu nevedel presne vyčísliť, a učinil tak až v podaní o niekoľko rokov. K prijatiu výťažku z predaja podľa podania žalobcu zo 14. mája 1997, došlo 17. apríla 1997, a j