Závažné porušenie pracovnej disciplíny

rozsudkom z 24. marca 2009 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru okamžitým skončením, dané žalovaným 28. júla 2008, je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá, priznal jej náhrady mzdy vo výške jej priemerného mesačného zárobku vo výške 15 000 Sk (497,91 €) za každý mesiac, počnúc od 28. júla 2008 do dňa, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo kedy súd rozhodne o skončení pracovného pomeru ako aj náhrady trov konania. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

S odkazom na ustanovenia § 36 ods. 1, 2, § 43 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 3 a 4, § 68 ods. 1, 2 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej aj "ZP") a výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Konštatoval, že v danom prípade žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom v liste z 8. júla 2008 skutkovo vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že sa preukázateľne neospravedlnene nedostavila do práce od 14. apríla 2008 do 8. júla 2008. Žalobkyňa mala za to, že nedostavovaním sa do práce z jej strany nedošlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny, keďže v pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce na adrese P. a na tomto mieste jej nebolo umožnené vykonávať prácu. Napriek opakovanému ústnemu a následne aj písomnému oznámeniu zamestnávateľa o tom, že miesto výkonu práce P. ostáva nezmenené a jej pracoviskom je kancelária žalovanej spoločnosti na B., žalobkyňa mala za to, že žalovaný jej nevytvoril adekvátne pracovné prostredie pre výkon jej práce a jednostranne zmenil miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Opätovne sa domáhala uzatvorenia dodatku k pracovnej zmluve, ktorým by sa upravilo miesto výkonu práce, s čím však žalovaný nesúhlasil.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v pracovnej zmluve, uzavretej medzi účastníkmi 11. mája 2000, bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté T., kde v tom čase bolo aj sídlo žalovanej spoločnosti. Od 13. decembra 2007 bolo sídlo žalovaného v P., pričom žalobkyni bolo oznámené miesto výkonu jej práce v P. na B., blok X., 1. poschodie, č. dverí X. Súd uviedol, že vychádzajúc z ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b) ZP podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy je okrem iného miesto výkonu práce (obec a organizačná časť alebo inak určené miesto). Ak však v pracovnej zmluve nie je dojednanie o mieste výkonu práce, treba vychádzať z toho, že ako miesto výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom má organizácia prevádzku. Zákonník práce totiž bližšie neurčuje, ako široko má byť účastníkovi v pracovnej zmluve dohodnuté pracovné miesto. Miesto výkonu práce sa zvyčajne zhoduje s pracoviskom, pričom pracoviskom sa rozumie určitý ohraničený priestor alebo organizačná zložka, v ktorom pracovník dojednanú prácu vykonáva, napr. dielňa, prevádzka alebo aj kancelária. Žalovaný opakovane žalobkyni oznámil, že miesto výkonu jej práce je obec P. a pracoviskom kancelária na B., blok X, 1. poschodie, č. dverí X. Výsluchom žalobkyne súd zistil, že v minulosti, pred nástupom na materskú, resp. rodičovskú dovolenku, žalobkyňa napriek v pracovnej zmluve dohodnutom mieste výkonu práce v P., na T., na tomto mieste nikdy nepracovala, ale reálnu prácu vykonávala v mieste svojho bydliska v P. Túto skutočnosť vtedy nenamietala a nedomáhala sa dodatku k pracovnej zmluve tak, ako po opätovnom nástupe do zamestnania, pričom v priebehu roku 2007 došlo aj k objektívnej zmene tak sídla, ako aj kancelárií žalovanej spoločnosti. Takéto počínanie žalobkyne súd považoval za účelové konanie.

Z týchto dôvodov nemohol absenciu žalobkyne na pracovisku od 14. apríla 2008 posúdiť ako prekážku na strane zamestnávateľa, ale ako neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Vzhľadom na jej trvanie išlo podľa názoru súdu o závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré s ňou mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer. Na túto skutočnosť ju žalovaný upozornil aj listom z 28. apríla 2008 a zároveň jej oznámil, že za nevykonanú prácu jej neprináleží mzda, a preto jej ju nebudú poskytovať až do doby, keď nezačne svoju prácu opäť vykonávať. Aj z tohto oznámenia možno podľa súdu vyvodiť, že žalovaný ešte 28. apríla 2008 očakával opätovné nastúpenie žalobkyne do práce. Uviedol, že za hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať rôzne úmyselné konania spojené so škodami väčšieho rozsahu alebo reťazové neospravedlnené absencie, prejavy alkoholizmu a pod. Počet absencií, ktoré možno považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, nie je zákonom určený.

V danom prípade išlo o rad nadväzujúcich absencií, preto súd aj vzhľadom na námietku žalobkyne ohľadne uplynutia 2-mesačnej lehoty na okamžité skončenie