Príčinná súvislosť - otázka skutková alebo otázka právna

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla 2021 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9Co/414/2016 zo 16. novembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3Cdo/251/2018 z 21. januára 2021 a prijal ju na ďalšie konanie.

Žalobkyňa v 1. rade, sťažovateľka ako žalobkyňa v 2. rade a žalobca v 3. rade sa žalobou na Okresnom súde Košice II proti žalovanej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50 000 eur každému z nich z dôvodu zásahu do ich práva na rodinný život úmrtím nebohého v dôsledku septického šoku pri zápale brušnej dutiny. Žalobcovia považovali postup žalovanej nemocnice pri poskytovaní lekárskej starostlivosti 30. júla 2010 za nesprávny. Podľa nich mal lekár podstatne skôr už pri prvom úkone zistiť akútny zápal podžalúdočnej žľazy. Okresný súd žalobu zamietol rozsudkom č. k. 22C/9/2013 z 12. mája 2016 s odôvodnením, že medzi postupom žalovanej a smrťou nebohého nezistil príčinnú súvislosť. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny so stotožnením sa s odôvodnením rozsudku. Sťažovateľka v následnom dovolaní jeho prípustnosť vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku s odkazom na iné z jej pohľadu priaznivejšie rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Cdo 168/2010.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky napadnutým uznesením odmietol, okrem iného, s odôvodnením, že "otázka existencie príčinnej súvislosti, teda vzťahu príčiny a následku medzi protiprávnym konaním (resp. opomenutím) a škodou či nemajetkovou ujmou a zároveň jedného z troch povinných zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu alebo nemajetkovú ujmu, teda to, či v konkrétnom prípade takáto súvislosť existuje alebo, naopak, neexistuje, totiž nie je otázkou interpretácie práva (s možnými rôznymi prístupmi k nej), ale otázkou dostatku či, naopak, nedostatku skutkových zistení pre jeden alebo druhý možný záver, a teda otázku procesu dokazovania". Keďže podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka nevymedzila v dovolaní právnu otázku, tým spôsobila nevymedzenie ňou použitého dovolacieho dôvodu a vecnú neprejednateľnosť jej dovolania.

Sťažovateľka uviedla, že krajský súd sa odchýlil od rozhodovacej činnosti iných súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 8Co/298/2015, 13Co/159/2016, Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/51/2019 a Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co/197/2015). Otázku ato, kedy sa príčinná súvislosť v tzv. medicínskych sporoch považuje za preukázanú, podľa jej názoru všeobecné súdy posúdili formalisticky. Za arbitrárne označila aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie a tiež navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutia a priznať náhradu trov konania.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra 2021 vo veci rozhodol nálezom takto: