Súbeh reivindikačného a odškodňovacieho nároku

Jestvujú otázky, pri ktorých sa môže hľadanie odpovede javiť ako akademická kratochvíľa, ako teoretické cvičenie bez praktického významu. Práve takouto by sa mohla zdať aj otázka možného súbehu reivindikačného a odškodňovacieho nároku, teda otázka, či môže vlastník požadovať od toho, kto neprávom zadržiava jeho vec, náhradu - či už relutárnu alebo naturálnu - za túto vec z titulu zodpovednosti za škodu, ak si stále môže voči tejto alebo tretej osobe uplatňovať reivindikačný nárok, teda nárok na vydanie veci. O tom, že naozaj ide o otázku nepraktickú, by mohla azda najlepšie svedčiť skutočnosť, že sa nám nepodarilo dohľadať žiadne slovenské súdne rozhodnutie, ktoré by sa ňou osobitne zaoberalo. Na druhej strane iba to, že otázka môže mať len malý praktický význam, neznamená, že by sa jej akademická obec mala vzdať. Aj nepraktické otázky môžu vnášať svetlo potrebné do vyriešenia tých praktických. Navyše skutočnosť, že sa určitá otázka pred súdmi neobjavuje, nemusí nevyhnutne znamenať, že má len teoretický význam. Môže pokojne ísť len o dôsledok toho, že strany sporu o jej význame jednoducho netušia alebo sa ju obávajú použiť z dôvodu jej nedostatočného spracovania justíciou i akadémiou. Z pohľadu možného súbehu reivindikačného a odškodňovacieho nároku tak nemožno vylúčiť, že vlastníci sa rozhodujú pre reivindikačný nárok nie preto, lebo ho preferujú, ale preto, lebo majú obavu o výsledok sporu, keďže možnosť uplatniť namiesto reivindikačného nároku nárok odškodňovací nie je dostatočne dogmaticky rozpracovaná, čo môže logicky viesť k neochote súdov takúto možnosť pripustiť. A práve tento dlh, ktorý má právna náuka voči právnej praxi, sa pokúsime týmto príspevkom splatiť.

No ešte predtým, ako sa do tejto úlohy pustíme, tri krátke upresnenia:

Po prvé, budeme sa zaoberať dvomi alternatívami vzťahu oboch spomenutých nárokov. Prvú z nich predstavuje prípad, keď oba nároky potenciálne smerujú voči tej istej osobe, teda keď je otázne, či môže vlastník uplatniť odškodňovací nárok voči tomu, kto mu vec neprávom zadržiava, namiesto toho, aby si voči nemu uplatnil reivindikačný nárok. Druhá alternatíva sa zas zhmotňuje v prípade, keď nároky smerujú voči rôznym osobám, teda keď otázka znie, či si vlastník môže namiesto reivindikačného nároku voči tomu, kto mu vec aktuálne neprávom zadržiava, uplatniť odškodňovací nárok voči tomu, kto tejto osobe vec neoprávnene odovzdal.

Po druhé, v tomto príspevku nám nepôjde o nárok na náhradu za to, že vlastník nemohol vec počas protiprávneho zadržania užívať, a preto si musel prenajať zástupnú vec alebo zužitkoval inú svoju vec. Rovnako nám nepôjde ani o nárok na náhradu za to, že vlastníkovi v dôsledku protiprávneho zadržania vznikli iné následné škody, napr. v podobe nájomného, ktoré mu ušlo z dôvodu, že nemohol vec prenajímať, alebo v podobe zisku, ktorý mu ušiel z dôvodu, že vec nemohol včas predať tretej osobe, že ju predal za nižšiu sumu alebo že vec nemohol používať ako zdroj svojho zárobku (napríklad v prípade taxikára alebo kuriéra). Obdobne sa nebudeme zaoberať ani situáciami, keď bola neprávom zadržaná vec poškodená. Žiadny z týchto prípadov nás nebude v tomto príspevku zaujímať, a to preto, lebo v nich možno prípadné odškodňovacie nároky uplatňovať nároku reivindikačnom, nie namiesto neho, keďže uspokojujú rôzne záujmy (ide tu o prípad tzv. mnohosti nárokov, ).

A po tretie, v príspevku opomenieme historické aspekty ako aj komparatívny pohľad. Netvrdíme, že minulosť či súčasné prístupy v príbuzných právnych poriadkoch nemôžu byť inšpiratívne. No bez detailnej znalosti tamojšieho právneho prostredia - a takúto podrobnú znalosť, priznávame, nemáme - sa vystavujeme riziku, že budeme z historických prameňov či zo zahraničných názorov vyvodzovať argumenty, ktoré nie sú automaticky prenositeľné to dôsledok faktu, že exekúcia bola možná výlučne pre peňažné dlhy. Žalovaný, ktorý vec neoprávnene držal, nebol preto odsúdený na vydanie veci, ale na zaplatenie určitej sumy. Jej úhrada sa pritom považovala za kúpu (D. 41, 4, 1 a 3), čoho dôsledkom bolo, že sa vlastníkom veci stal žalovaný: žalobca svoje vlastníctvo stratil. Výnimkou bol prípad, ak reivindikačná žaloba smerovala voči osobe, ktorá síce vec v skutočnosti nedržala ( ), no vydávala sa za držiteľa veci (napr. aby chránila iného), prípadne ak sa veci zbavila v zlom úmysle vyhnúť sa procesu (D. 46, 3, 95, 9; D. 5, 3, 13 a 14). V takýchto prípadoch žalobca mohol aj naďalej vec vindikovať od skutočného držiteľa. Ak však o takéto prípady nešlo, žalobca o vlastnícke právo uhradením uloženej sumy prišiel, čo - logicky - nie vždy zodpovedal jeho záujmu, ktorý mohol spočívať práve vo vydaní veci, nie v peňažnej náhrade. Žalobca, ktorý sa domáhal vydania veci a ktorý preukázal svoje vlastníctvo, tak v konečnom dôsledku o svoje vlastníctvo prišiel, hoci - čo do podstaty - bol v spore úspešný (pozri SOHM, R. . Leipzig: Duncker & Humblot, 1884, s. 136 - 137). Na druhej strane, ak žalovaný prejavil pripravenosť vrátiť zadržanú vec, žalobca stratil právo na peňažnú náhradu; rovnaký následok nastal, ak sa žalobcovi vec vrátila inak (D. 5, 3, 13, 14).

V klasickom práve sa uvedený nepriaznivý dosah reivindikačných žalôb (strata vlastníctva) zjemnil ich zaradením medzi tzv. . Žalobcovi sa tým umožnilo v žalobe požadovať, aby sudca skôr, než žalovaného odsúdi ( ) na zaplatenie peňažnej sumy ( ), najprv predbežne a nevynútiteľne, čiže neexekvovateľne vyzval žalovaného ( ) vec vydať ( ) alebo predložiť ( ). Vydanie takejto výzvy bolo na uvážení sudcu; vydal ju, ak to v okolnostiach konkrétneho prípadu uznal za vhodné (I. 4, 6, 31). Ak žalovaný následne výzve nevyhovel, sudca mu uložil povinnosť zaplatiť peňažnú náhradu ( ) podľa vlastnej úvahy ( ), zohľadňujúc usmernenia jurisprudencie (pozri WRÓBLEWSKI, S. . Kraków: Akademia Umiejętności, 1919, s. 64). Ak však žalovaný splnenie výzvy zmaril alebo ju nesplnil z neposlušnosti, náhradu mohol súd uložiť až v sume, na ktorú si žalobca vec sám pod prísahou ohodnotil (D. 12, 3, 2). Ak sa teda žalovaný rozhodol vec nevydať, musel počítať s rizikom, že bude odsúdený zaplatiť sumu, ktorá môže niekoľkonásobne prevyšovať skutočnú hodnotu veci. Takýmto spôsobom sa pomerne efektívne posilňovala ochrana záujmov žalobcu, keďže sa podstatne zvyšovala šanca, že mu bude vec naozaj vrátená. Ochrana záujmov žalobcu sa ešte viac posilnila v práve justiniánskom. Žalobca už totiž mohol namiesto peňažnej náhrady žiadať, aby bolo od žalovaného splnenie priamo vynútené (D. 6, 1, 68; pozri aj HEYROVSKÝ, L. . 4. vyd. Praha: J. Otto, 1910, s. 248, 249 a 391). Peňažná náhrada potom prichádzala do úvahy tam, kde vynútenie nebolo dobre možné, pričom v prípade, ak žalovaný úmyselne zmaril vydanie veci, súd stále mohol jej výšku určiť podľa toho, ako si vec ohodnotil sám žalobca (pozri WRÓBLEWSKI, S. . Kraków: Akademia Umiejętności, 1919, s. 64 - 65).

Pokiaľ ide o trojstranné situácie, ak držiteľ umožnil, aby držba prešla na tretiu osobu, neúmyselne, tak sudca mohol priznať vlastníkovi voči tomuto pôvodnému držiteľovi náhradu za vec, ak usúdil, že nemožno od vlastníka požadovať, aby sa vydania veci domáhal od tretej osoby; podmienkou ale bolo, aby oproti náhrade vlastník previedol svoje právo na držiteľa (D. 19, 2, 60, 2; D. 19, 2, 25, 8; D. 42, 1, 12). Ak sa však držby zbavil držiteľ úmyselne, potom - ako bolo už uvedené - mohol byť odsúdený na zaplatenie peňažnej náhrady, pričom vlastníkovo právo na vydanie veci voči tretej osoby nebolo jej zaplatením dotknuté.

V nemeckom práve - zdá sa - môže vlastník uplatniť nárok na náhradu škody namiesto reivindikačného nároku len vtedy, ak v zmysle § 241 a 242 BGB dal neoprávnenému držiteľovi primeranú lehotu na vydanie veci a táto márne uplynula (pozri rozhodnutie nemeckého Spolkového súdu V ZR 89/15 z 18.3.2016 a pre kritiku tohto prístupu pozri ODEMER, H. . Tübingen: Mohr Siebeck, 2019).

V poľskej doktríne sa T. Dybowski staval proti možnosti uplatňovať namiesto reinvindikačného nároku nárok odškodňovací, ktorým by sa nahrádzala hodnota veci (pozri DYBOWSKI, T. . Warszawa: Wydawnictvo prawnicze, 1969, s. 219). Ani E. Łętowska a A. Osajda nepripúšťajú súbeh medzi reivindikačným nárokom a nárokom na peňažnú náhradu z titulu zodpovednosti za škodu, hoci pripúšťajú, aby nárok na vydanie veci mohol byť založený aj na na náš právny poriadok práve vzhľadom na nám nedostatočne známe nuansy tamojšej úpravy, súdnej praxe či jurisprudencie.