Subsidiárne použitie Obchodného zákonníka v pracovnoprávnom spore

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, obchodnej spoločnosti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 60/2019 z 27. mája 2020, a prijal ju na ďalšie konanie.Návrhu na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.

Sťažovateľka bola žalovanou v súdnom spore o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalobcu (ďalej aj "zúčastnená osoba") výpoveďou z dôvodu zrušenia jeho pracovnej pozície na základe rozhodnutia o organizačnej zmene je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Žalobca sa v žalobe domáhal aj zaplatenia náhrady mzdy. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 Cpr 5/2016 z 12. decembra 2017 (ďalej len "rozsudok okresného súdu"), ktorým vyslovil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, a to z jediného dôvodu, ktorým bola skutočnosť, že rozhodnutie o organizačnej zmene podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nebolo v súlade s rozhodovaním o obchodnom vedení sťažovateľky ako spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 134 Obchodného zákonníka. Súčasne okresný súd neidentifikoval žiadny rozpor s kolektívnou zmluvou, dobrými mravmi, žiadne obchádzanie kolektívnej zmluvy, Zákonníka práce.

Na základe odvolania sťažovateľky vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach (ďalej len "krajský súd"), ktorý rozsudkom č. k. 6 CoPr 4/2018 z 23. októbra 2018 (ďalej len "rozsudok krajského súdu") zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu žalobcu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"). Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok krajského súdu tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP neidentifikoval, k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa najvyšší súd podľa sťažovateľky jasne nevyjadril.

Sťažovateľka zastávala názor, že rozsudok najvyššieho súdu porušuje čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru najmä extrémne nesprávnou interpretáciou hmotnoprávnych noriem, ktorá odporuje ich účelu, je v rozpore s právnou praxou aj právnou doktrínou. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je rozhodnutím, ktoré spadá do obchodného vedenia spoločnosti, a teda malo byť prijaté so súhlasom väčšiny konateľov, je arbitrárny, nemá podklad v právnych normách, judikatúre ani v právnej doktríne, nie je odôvodnený, a preto je ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný. Podstatou ústavnej sťažnosti je podľa sťažovateľky, okrem iného, z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná interpretácia najvyššieho súdu, na základe ktorej je pre pracovnoprávne vzťahy prípustná aplikácia inštitútu obchodného vedenia spoločnosti prostredníctvom subsidiárneho použitia Obchodného zákonníka. Bez ohľadu na uvedené najvyšší súd v rozpore s dlhodobou rozhodovacou praxou a právnou doktrínou a bez akéhokoľvek racionálneho vysvetlenia spája s porušením ustanovenia o obchodnom vedení spoločnosti podľa § 134 Obchodného zákonníka neplatnosť právnych úkonov. Najvyšší súd poprel význam a účel obchodného vedenia podľa § 134 Obchodného zákonníka, pokiaľ uvedené ustanovenie zamerané na ochranu obchodnej spoločnosti aplikoval proti jej vôli (sťažovateľka sav konaní bránila) a v jej neprospech (sťažovateľke vzniká škoda). Rozsudok najvyššieho súdu podľa sťažovateľky porušuje čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu tým, že jej vlastnícke právo je obmedzované bez opory v zákone, teda v rozpore so zásadou legality.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2021 vo veci rozhodol nálezom takto.