Zásada ne bis in idem a ochrana finančných a daňových záujmov

Zásada ktorú možno vykladať ako "nie dvakrát v tej istej veci", zakazuje dvojité stíhanie, súdenie alebo potrestanie za ten istý skutok tej istej osoby, pričom jej zmyslom je dosiahnuť, aby osoba bola za jeden skutok sankcionovaná len raz. Medzi významné dokumenty, v ktorých je táto zásada obsiahnutá, patrí napríklad protokol č. 7 k Európskemu dohovoru alebo Charta základných práv Európskej únie (ďalej aj len "Charta"). Táto zásada je v praxi často skloňovaná vo vzťahu trestného konania k správnemu deliktu alebo daňovému deliktu. V týchto prípadoch však ide o samostatné a vzájomne od seba nezávislé konania, vychádzajúce z iných princípov dokazovania a potrebného stupňa zavinenia. Otázkou orgánov aplikujúcich právo v individuálnych prípadoch naďalej ostáva, či a za akých podmienok možno kumulovať trestnú a administratívnu sankciu voči tej istej osobe. V praxi sa takáto kumulácia prejavuje najmä vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, keď je ukladaná peňažná pokuta vo forme sankcie a následne sankcia za trestné činy hospodárske.

Pri uplatnenítejto zásady musí ísť o trestné obvinenie, ktorého povaha musí mať povahu trestného deliktu. Pod pojem trestné obvinenie či trestný čin nepatria len činy či skutky, ktoré sú výslovne označené vnútroštátnym poriadkom za činy trestné, pretože pod takéto konanie možno zaradiť aj také protiprávne konanie, ktoré Slovenským právnym poriadkom nie sú označené za činy trestné, ale ide napríklad aj o správne delikty. To je zároveň aj často skloňovaná problematika postihovania daňových subjektov za daňové správne delikty zo strany správcu dane a ich prípadné následné trestné stíhanie za daňový trestný čin za totožný skutok. Taká situácia môže nastať v prípade súbehu trestov z dôvodu duálnej úpravy daňových deliktov v zmysle trestno-právnych predpisov a sankcií v rámci Daňového poriadku.

Z trestnoprávneho uhľa pohľadu je táto zásada upravená v článku 50 ods. 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky a v ustanovení § 2 ods. 8 a § 9 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "Trestný poriadok"). Rovnako je táto zásada ukotvená aj v zákone č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov(ďalej aj len "zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb"). Otázka aplikácie trestnoprávnej zásady v súvislosti so zákonom o trestnej zodpovednosti právnických osôb sa týka v zásade dvoch rovín. Prvá rovina súvisí s paralelným trestným stíhaním právnickej osoby a fyzickej osoby s ohľadom na kritériá totožnosti skutku. Druhou rovinou aplikácie zásady podľa zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb je súbeh trestného konania voči právnickej osobe a správneho konania, respektíve predchádzajúce uloženie sankcie v správnom konaní a následné trestné stíhanie právnickej osoby. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb ustanovuje prednosť trestného konania pred konaním správnym. Z hľadiska postupu orgánov činných v trestnom konaní (ďalej aj len "OČTK") a súdov v konaní proti právnickej osobe, zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb nedovoľuje viesť dve súbežné konania proti právnickej osobe pre ten istý skutok v trestnom konaní, respektíve v konaní o správnom delikte. Za touto skutočnosťou možno vidieť všeobecnú zásadu, že o správny delikt môže ísť len vtedy, pokiaľ nejde o trestný čin (subsidiarita správneho deliktu k trestnému činu).

uplatnenia zásady je, aby išlo o , rovnaký skutok (t.j., aby bola zachovaná ) a aby išlo o totožnú osobu, ktorá sa skutku dopustila (t.j., aby bola daná ).

Súdny dvor v rozsudku vo veci uviedol, že kritériom príslušným na účely uplatnenia zásady nie dvakrát v tej istej veci v zmysle Schengenského dohovoru je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činu, ktorým sa rozumie existencia súboru navzájom nerozlučiteľne spojených skutkov, nezávisle od právnej kva