Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Modus v systéme kauzálnej tradície (Je modus samostatným, od titulu oddeleným právnym úkonom?)

KLEŇOVÁ, V.: Modus v systéme kauzálnej tradície (Je modus samostatným, od titulu oddeleným právnym úkonom?).∗ Právny obzor, 106, 2023, č. 4, s. 302 – 320.

https://doi. org/10.31577/pravnyobzor.2023.4.03

Modus in the system of causal traditio (Is modus a separate legal act, distinct from the underlying title?). One of the disputed questions in the legal systems that adopted the “principle of causal traditio” is whether the traditio is a legal act that is distinct from the underlying contract (title) or whether the so-called modus is just an “natural act” (a transfer of possession), the legal part of which is contained in the title. To answer the question, the paper examines the Austrian model, which most faithfully adopted the titulus and modus theory in the ABGB. The Austrian model is also interesting for the reason that, in its more than 200-year tradition, it has evolved from the understanding of traditio as the transfer of possession, which only transfers ownership when it is the solution of a preceding obligation, through the theory of the so-called subjective causa traditionis, which had much in common with the Savigny’s real agreement, under the influence of which it was created, until finally the current debate, in which the opinion that the modus requires a separate contract, the content of which is an agreement to dispose of ownership (real agreement) appears. The analysis of the reasons given to support the latter view has shown that they do not justify the need of the separate real agreement that should be concluded upon delivery. What’s more, this view complicates transfer of ownership in many cases and leads to the consequences that are in direct conflict with the causal transfer. in a causal system, the will to transfer the ownership is included in the title; in this, the parties also agree on when and how ownership should pass; if the transferor disposes of the thing in the agreed manner, he transfers ownership to the acquirer.

Key words: titulus and modus theory, causal and abstract transfer theories, real agreement, transfer of ownership of movables

 Úvod

Náuka o titule a mode nadobudnutia vlastníctva, ktorú najvernejšie prevzal rakúsky ABGB, sa z veľkej časti zakladá na neporozumení a chybnej interpretácii rímskoprávnych prameňov
1)
, ktorej následky v rakúskej civilistike rezonujú dodnes. Otvorenou je predovšetkým otázka, aký charakter má odovzdanie veci (
modus
). Spočíva prevod vlastníctva k hnuteľným veciam na dvoch právnych úkonoch: záväzkovoprávnom (kúpna, darovacia a iná zmluva) a vecnoprávnom (tradícia ako scudzovací úkon)? Alebo je
modus
nesamostatným prevodom držby, ktorý svoje translačné účinky opiera o vôľu strán prejavenú v obligačnej zmluve?
Zodpovedanie naznačeného problému je aktuálne aj vo vzťahu k slovenskému Občianskemu zákonníku, ktorý tiež nadviazal na "
titulus
a
modus
" - náuku. Úprava v OZSR
2)
je navyše veľmi príbuzná tej, ktorú možno nájsť v Art. VIII - 2:101 Návrhu spoločného referenčného rámca (DCFR)
3)
. Obidve úpravy majú spoločný kauzálny prevod vlastníctva
4)
, v ktorom sa fyzické odovzdanie veci vyžaduje iba vtedy, keď sa strany nedohodli inak
5)
. Hoci tvorcovia DCFR odmietli koncept takzvanej vecnej zmluvy ("dinglicher Vertrag" alebo "real agreement")
6)
, v zmysle ktorého by sa na prevod vlastníctva okrem obligačnej zmluvy vyžadoval aj vecnoprávny úkon spočívajúci v dohode strán o tom, že vlastníctvo má byť prevedené, pribúdajú v posledných rokoch názory, ktoré tento prístup redaktorov považujú za nesprávny. Podľa van Vlieta
7)
je nesprávny preto, lebo odovzdanie veci obsahuje
vôľu
previesť vlastníctvo a jeho
účinkom je prevod vlastníctva
; zodpovedá tak definícii právneho úkonu v zmysle Art. II - 1:101(2) DCFR
8)
. Stagl
9)
argumentuje predovšetkým výslovne dovolenou možnosťou nahradiť fyzické odovzdanie veci dohodou strán: Ak prevod vlastníctva nevyplýva ani z obligačnej zmluvy (ako je to v jednotnom kauzálnom systéme Francúzska), a ani z fyzického odovzdania veci, tak musí vyplývať z vecnej zmluvy, pretože inak by nebolo zrejmé, kedy k prevodu vlastníctva došlo. Úpravu v DCFR Stagl následne interpretuje ako kauzálnu vecnú zmluvu
10)
, ktorá síce vychádza z princípu oddelenia záväzkovoprávneho a scudzovacieho úkonu (Trennungsprinzip), neprevzala však princíp abstraktnosti (Abstraktionsprinzip), ktorý v nemeckom práve princíp oddelenia sprevádza.
Je naozaj nevyhnutné, aby mala dohoda o prevode vlastníctva charakter samostatného vecného právneho úkonu (dinglicher Vertrag)? Stagl
11)
ako príklad kauzálnej vecnej zmluvy uvádza rakúske právo, ktoré malo prejsť od pôvodného chápania modu ako reálneho úkonu
12)
k súčasnému ponímaniu, ktoré
modus
posudzuje ako vecnú, na prevod vlastníctva zameranú zmluvu. Uvedený Staglov záver však nie je celkom presný; rozlišovať totiž treba medzi dohodou o prevode vlastníctva, ktorá je už obsahom obligačnej zmluvy (titulu), a tzv. vecnou zmluvou ako druhým, vedľa obligačnej zmluvy stojacim právnym úkonom s výlučne vecnoprávnymi účinkami; obidve tézy majú v rakúskej civilistike svoje zastúpenie. Prv než sa k nim dostaneme, je v záujme lepšieho pochopenia problematiky nevyhnutné predstaviť v krátkosti vývoj, ktorý k otázke "jeden alebo dva právne úkony" viedol.
1. Rímskoprávna traditio ex iusta causa ako jednotný vecnoprávny úkon
Rímskoprávna
traditio ex iusta causa
bola
jednotným vecným právnym úkonom
, v ktorom kauzálny element, vôľa previesť vlastníctvo a faktické odovzdanie veci tvorili jednotu
13)
.
Iusta causa
traditionis
bola spravidla
14)
účelom,
pre ktorý
sa prevod vlastníctva uskutočnil: niekto odovzdal vec za účelom darovania (
causa donandi
), za účelom poskytnutia pôžičky (
causa credendi
) či účelom zriadenia vena (
causa dotis
)
15)
atď. Darovanie, pôžička i veno boli právne účely, ktoré mali byť dosiahnuté
až
prevodom vlastníctva k veci.
Traditio ex iusta causa
bola dokonca aj vtedy jednotným vecnoprávnym úkonom, keď sa uskutočňovala za účelom splnenia dlhu. Kauzou totiž, o ktorú sa
traditio causa solvendi
opierala, nebola predchádzajúca obligačná zmluva zaväzujúca k prevodu vlastníctva, ale samotný účel splnenia dlhu, pre ktorý sa odovzdanie uskutočnilo.
Traditio ex iusta causa
na prevod vlastníctva
nevyžadovala dohodu o prevode vlastníctva
, ale iba dohodu o prevode držby. Ak bol príjemca spôsobilý právne konať a strany sa dohodli na predmete odovzdania, nadobudol príjemca prostredníctvom držby aj vlastníctvo, za predpokladu, že scudziteľ bol vlastníkom veci
16)
a vlastníctvo chcel previesť; rozhodujúca bola translačná vôľa scudziteľa.
2. Formovanie náuky o titule a mode nadobudnutia vlastníctva
Myšlienkové prvky dogmy o titule a mode nadobudnutia vlastníctva možno sledovať už v ranom stredovekom v rozlišovaní medzi
ius ad rem
a
ius in re
17)
. Ius ad rem
, ako čakateľské právo na vec, tvorilo určitý medzistupeň medzi osobným a vecným právom a stávalo sa až cez pristúpenú skutočnú moc nad vecou plnohodnotným vecným právom (
ius in re
). Ako vzťah medzi možnosťou a skutočnosťou
18)
viedol vzťah medzi
ius ad rem
a
ius in re
postupne k stotožneniu
ius ad rem
s obligáciou a neskôr s pojmom
titulus
19)
,
a k stotožneniu obstarania skutočnej moci nad vecou s
modus adquirendi
20)
. Tak vznikol protipól dvoch pojmov
titulus
a
modus adquirendi
, ktoré v Nemecku prvýkrát preukázateľne používa až Johannes Apel (1486 - 1536):
Titulus
v sebe sústredil všetky právne predpoklady nadobudnutia vlastníctva a
modus
bol spôsobom získania faktickej moci nad vecou
21)
.
Náuka o titule a mode modifikovala rímskoprávnu
traditio ex iusta causa
22)
tým spôsobom, že presunula kauzálny moment (
iusta causa
) a s týmto aj celú vôľovú zložku z tradície do predchádzajúcej kauzy do tzv.
causa praecedens
, a začala túto ponímať ako právny úkon
zaväzujúci
na prevod vlastníctva. Samotná tradícia (
modus
) bola zredukovaná na solúciu predchádzajúceho obligačného právneho vzťahu; bola iba prevodom faktickej moci nad vecou, ktorý mohol viesť k prevodu vlastníctva len vtedy, keď sa opieral o právny titul, vyjadrujúci vôľu previesť vlastníctvo
23)
.
Tak ako rímskoprávna
traditio ex iusta causa
, vyžadovala aj náuka o titule a mode na prevod vlastníctva
iba jeden právny úkon
: Nebola ním však
traditio ex iusta causa
ako vecnoprávny úkon, ale obligačná zmluva, ktorej nesamostatnou súčasťou bola tradícia ako holé faktum, ktoré iba spolu s titulom spôsobovalo právne účinky.
3. Savignyho kritika náuky o titule a mode a vznik teórie o vecnej zmluve
Nedostatkom náuky o titule a mode bola jej snaha vidieť v tradícii
za každých okolností
splnenie povinnosti previesť vlastníctvo, pretože
modus
bol iba vtedy spôsobilý previesť vlastníctvo, keď bol solúciou takejto povinnosti. Charakter solúcie mal
modus
dokonca aj vtedy, keď obligačná zmluva tradícii v skutočnosti časovo nepredchádzala a k prevodu vlastníctva nezaväzovala, napríklad pri ručnom darovaní či pôžičke. V takých prípadoch sa zástupcovia náuky o titule a mode snažili povinnosť na prevod vlastníctva interpretovať aspoň ako takú, ktorá vznikne pri odovzdaní
24)
. Tým však dospeli k vytvoreniu obligačnej povinnosti, ktorá v dôsledku svojho okamžitého splnenia v skutočnosti ani nestihla dospieť do svojej existencie
25)
.
V snahe vymaniť sa z tohto ponímania, ktoré pod titulom nevyhnutne rozumelo predchádzajúcu obligáciu, prišiel Savigny s teóriou o tradícii ako vecnej zmluve ("dinglicher Vertrag"
26)
), argumentujúc: "Existujú prípady, v ktorých obligácia vznikne až na základe tradície (napríklad pri pôžičke) či v ktorých žiadna obligácia neexistuje a ani nemá vzniknúť; ak niekto inému bez akejkoľvek predchádzajúcej dohody niečo daruje, tak vlastníctvo bez pochybností prejde, hoci tu ani žiadna obligácia nepredchádza, ani žiadna obligácia nenasleduje."
27)
Sústrediť sa preto treba nie na predchádzajúcu obligačnú zmluvu, ktorá môže chýbať, ale
na vôľu previesť vlastníctvo
; túto možno vyčítať z
iusta causa
28)
, ktorá je však iba motívom prevodu a prameňom, z ktorého možno spoznať, či strany chceli vlastníctvo previesť (t. j. či tradícia obsahuje vecnú zmluvu)
29)
.
Savigny tak presunul vôľu previesť vlastníctvo opäť do tradície, ktorá vďaka tomu nadobudla charakter právneho úkonu. Z redukcie kauzy na holý motív zároveň ako logický následok vyplynulo, že prípadná neexistencia motívu (kauzy) či omyl v kauze sú bez vplyvu na účinnosť tradície
30)
. Tradícia sa tak stala právnym úkonom
s vecnoprávnymi účinkami; bola vecnou zmluvou, ktorá sama osebe spôsobovala prevod vlastníctva za predpokladu, že sa strany na tomto účinku zjednotili. To platí aj pre súčasné nemecké právo
31)
, ktoré pri prevode vlastníctva síce rozlišuje medzi dvoma právnymi úkonmi, respektíve zmluvami
32)
: zaväzovacím právnym úkonom
33)
(obligačná zmluva) a scudzovacím úkonom
34)
(vecná zmluva), tieto sú však od seba navzájom oddelené (Trennungsprinzip) a neplatnosť jedného z nich nemá vplyv na účinnosť druhého (Abstraktionsprinzip).
4. ABGB: zakotvenie "titulus modus - náuky" a jej kritika
Rakúsky ABGB
35)
prevzal náuku o titule a mode nadobudnutia vlastníctva v čase, keď táto v Nemecku pod vplyvom silnejúcej kritiky zo strany Savignyho historickej školy už postupne začínala kolísať.
36)
Podľa tvorcov ABGB nebolo odovzdanie veci (
modus
) právnym úkonom, ale iba naturálnym, reálnym aktom
37)
. Charakter právneho úkonu tradícia nemala preto, lebo neobsahovala vôľu zameranú na prevod vlastníctva; táto bola obsahom záväzkovoprávneho vzťahu (titulu). Tradícia sama osebe nemala žiadnu právnu moc, bola iba prevodom fyzickej moci nad vecou.
38)
Nemecká kritika však nezostala bez vplyvu na rakúsku teóriu; na konci 19. storočia vypracovala časť rakúskych autorov
39)
teóriu takzvanej "subjektívnej
causa traditionis
", ktorá sa zakrátko stala prevládajúcou náukou. Jej autori sa vybrali cestou oslabenia moci zákona argumentujúc, že tento na príslušnom mieste zakotvil nesprávnu a už vyvrátenú teóriu
40)
. V zmysle teórie subjektívnej kauzy tradície, ktorá v mnohom nasledovala Savignyho, bola abstraktná tradícia síce nemysliteľná, v kauze tradície bolo však treba vidieť iba požiadavku dostatočnej špecializácie vôle previesť vlastníctvo
41)
. V súlade s tým stačilo, aby
causa
existovala len v predstave strán
42)
; tradícia na prevod vlastníctva nielen nevyžadovala platný predchádzajúci záväzkovoprávny vzťah, ale - podľa niektorých autorov - dokonca ani zjednotenie strán na kauze tradície
43)
.
Teória subjektívnej kauzy
traditionis
so sebou do rakúskeho práva importovala
Savignyho vecnú zmluvu
44)
. Keď totiž platný záväzkovoprávny úkon na prevod vlastníckeho práva nebol potrebný, chýbal právny úkon, ktorý by prevod vlastníctva spôsobil. Pozíciu právneho úkonu preto prevzala tradícia, ktorá - takto oslobodená od potreby existencie kauzálneho prvku - spočívala v holej dohode strán o tom, že vlastníctvo má prejsť, bola takzvanou vecnou zmluvou.
Vo vývoji tak možno vnímať opakujúcu sa tendenciu
: ak je prevod vlastníctva nezávislý od platnosti či právnej existencie záväzkovoprávneho vzťahu, je tradícia vecným právnym úkonom, ktorý spočíva na vôli previesť vlastníctvo. Nie je pritom veľký rozdiel, či na prevod stačí jednostranná translačná vôľa prevodcu (rímske právo), alebo sa vyžaduje dohoda o prevode vlastníctva (tzv. vecná zmluva v zmysle Savignyho teórie a teórie subjektívnej kauzy
traditionis
). Ak je prevod vlastníctva, naopak, od existencie kauzy závislý (náuka o titule a mode), tak tradícia stráca samostatné postavenie a aj potrebu osobitného, ďalšieho prejavu translačnej vôle; táto je vyjadrená už v obligačnej zmluve, na základe ktorej povinnosť prevodu vlastníctva vznikla.
5. Súčasné rakúske právo
5.1 Titulus adquirendi
Teória subjektívnej kauzy
traditionis
bola medzičasom prekonaná; právna teória a judikatúra takmer jednohlasne akceptujú názor, v zmysle ktorého prevod vlastníctva vyžaduje platný právny dôvod (
iusta causa
).
45)
Ak právny dôvod (titul) chýba, alebo je neúčinný, vlastníctvo neprejde.
46)
Spätne pôsobiace zrušenie titulu pre vadu v podstate (napríklad pri napadnutí platnosti z dôvodu donútenia alebo omylu) má za následok zrušenie prevodu vlastníctva akoby k nemu nebolo bývalo došlo. Možné napadnutie zmluvy preto ponecháva nadobudnuté vlastníctvo ešte v pendencii.
47)
Na rozdiel od pôvodnej teórie o titule a mode, rozumie súčasné rakúske právo pod "titulom" každý právny vzťah odôvodňujúci nadobudnutie vlastníctva.
48)
Vhodným titulom je preto aj splnenie naturálnej obligácie
49)
či takzvané "Rechtsgrundabreden" alebo "Zweckabreden" ako dohody o (budúcom) účele odovzdania,
50)
pri ktorých platná
causa
v zmysle predchádzajúcej obligačnej zmluvy vôbec nevzniká.
51)
5.2 Modus adquirendi
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Právny obzor 4/2023

4/2023
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Právny obzor

Staršie ročníky

Rubriky

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov