Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30. 11. 2020 (jednorázová náhrada ta zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.) – Glosa II

Najvyšší súd sa v glosovanom uznesení zaoberal otázkou, či má vlastník pozemku, ku ktorému vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., nárok na primeranú náhradu za toto nútené obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane. Pritom dospel k názoru, že náhrada za uvedené zákonné vecné bremeno vzniká jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. k 1. júlu 2009.

V konaní žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci niekoľkých pozemkov žalovali mesto Zvolen o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že tieto sú zastavané stavbami vo vlastníctve žalovaného, konkrétne miestnou komunikáciou, chodníkom a parkoviskami. Okresný súd Zvolen túto žalobu zamietol. Súd dospel k záveru, že ide o stavby, ktoré prešli na žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a teda na usporiadanie vzťahu k pozemkom pod týmito stavbami sa aplikuje zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej aj "zákon č. 66/2009 Z. z."). Zároveň prvoinštančný súd uviedol, že náhrada za zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom pozemku ku dňu účinnosti zákona. Pritom prvoinštančný súd poukázal na obdobný prípad zákonného vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej ako "zákon č. 182/1993 Z. z."), keď sa v rozhodnutí R 73/2016 najvyšší súd priklonil rovnako k záveru o jednorazovej náhrade pre vlastníka pozemku, ktorý bol vlastníkom v čase vzniku tohto vecného bremena.

Krajský súd v Banskej Bystrici však rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, keďže bol toho názoru, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má formu opakujúcich sa plnení a patrí vlastníkovi pozemku až do definitívneho a trvalého usporiadania vzťahu k pozemku pod stavbou a priľahlému pozemku k stavbe. Odvolací súd nesúhlasil s tým, že v prípade zákona č. 66/2009 Z. z. by sa mal automaticky presadiť výklad, ktorý najvyšší súd zaujal pri zákonnom vecnom bremene podľa zákona č. 182/1993 Z. z., keďže v prípade zákona č. 66/2009 Z. z. má vecné bremeno len dočasnú povahu (do vykonania pozemkových úprav), pričom v tomto smere poukázal aj na dôvodovú správu. Na rozdiel od toho, zákon č. 182/1993 Z.z. predpokladá trvalé riešenie usporiadania vzťahu formou vecného bremena. Odvolací súd tiež poukázal na to, že obce, resp. VÚC nemajú žiadnu lehotu na podanie žiadosti o povolenie pozemkových úprav, a preto by mohli zneužívať situáciu, ak by bola náhrada jednorazová. Odvolací súd uviedol, že primeraná opakovaná náhrada môže zodpovedať aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Napokon však odvolací súd právne kvalifikoval nárok ako bezdôvodné obohatenie, keď poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 52/2009 z 31.1.2011, pretože v tomto prípade ide o užívanie verejného priestranstva.

Na základe dovolania podaného žalovaným najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolateľ argumentoval odklonom od ustálenej rozhodovacej