Žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi z hľadiska predmetu konania

V súdnej praxi sú pomerne bežné konania, v ktorých sa žalobca ako dedič domáha určenia, že určitá vec (v drvivej väčšine prípadov nehnuteľnosť) patrí do dedičstva¹⁾ po poručiteľovi. Napriek skutočnosti, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je v zásade bežnou určovacou žalobou²⁾, a preto by vzhľadom na existenciu rozsiahlej judikatúry a odbornej literatúry zaoberajúcej sa touto témou nemala spôsobovať výraznejšie aplikačné problémy, stretli sme sa v ostatnom čase s viacerými príkladmi názorovej nejednotnosti súdov k otázke samotného predmetu konania iniciovaného takouto žalobou.

Názorové rozpory medzi súdmi sa týkali konkrétne toho, k akému časovému okamihu sa má určovací výrok súdu v týchto prípadoch viazať. Riešenie zdanlivo jednoduchej otázky, ktorej zodpovedanie by vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom³⁾ nemalo spôsobovať väčšie ťažkosti, skomplikovalo najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16.12.2010, na ktoré následne odkazuje rad ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR⁴⁾, ako aj súdov nižšieho stupňa. V predmetnom uznesení Najvyššieho súdu SR uviedol nasledujúcu právnu vetu: " " V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd SR v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. O skutočnosti, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a nemožno ho ignorovať, pritom svedčí to, že bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 32/2011 (ďalej aj "judikát R 32/2011").

Hoci cieľom tohto príspevku v žiadnom prípade nie je kritika rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, dovolíme si v krátkosti ponúknuť vlastnú názorovú oponentúru k citovanej právnej vete najvyššieho súdu s ponúknutím niekoľkých argumentov vychádzajúcich z doterajšej judikatúry, ako aj všeobecne uznávanej právnej teórie, ku spísaniu ktorej nás primäla viacnásobná skúsenosť s pretrvávajúcou nejednotnosťou riešenia predmetnej otázky.

Keďže medzičasom od vydania citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nadobudli účinnosť nové civilné procesné kódexy, budeme sa v našom príspevku predmetnou témou zaoberať aj z pohľadu aktuálnej právnej úpravy.

Na úvod je vhodné v krátkosti pripomenúť, v akých prípadoch prichádza do úvahy podanie žaloby o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Využitie tohto typu žaloby je typické pre situácie, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že určitá vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po ich poručiteľovi (z rôznych dôvodov), patrí do dedičstva po poručiteľovi (a teda môže byť predmetom dodatočného dedičského konania), no táto vec je v súčasnosti (v čase podania žaloby) užívaná alebo evidovaná ako vlastníctvo tretej osoby. Pôjde napríklad o situáciu, keď sa dedičia domnievajú, že určitá nehnuteľnosť tvorí súčasť dedičstva po ich poručiteľovi, hoci v katastri nehnuteľností je ako vlastník tejto nehnuteľnosti evidovaná tretia osoba (odlišná od poručiteľa aj dedičov), ktorá trvá na svojom vlastníctve. Dedičia v takom prípade nemajú inú možnosť, ako podať žalobu o určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, keďže dedičské konanie môže v zásade prebehnúť len vo vzťahu k takému majetku poručiteľa, ktorý sa považuje za nesporný.⁵⁾

Najvyšší súd v judikáte R 32/2011 vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je z hľadiska vymedzenia predmetu konania .

Dôsledkom tejto úvahy bol následne nevyhnutný záver najvyššieho súdu o tom, že vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa. Pokiaľ totiž príslušná vec nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, v rámci ktorého by bolo určené, ktorý konkrétny dedič (resp. dedičia) sa stal vlastníkom predmetnej veci tvoriacej súčasť dedičstva, nemôže sa dedič domáhať všeobecnou určovacou žalobou [podľa § 80 písm. c) OSP, resp. v súčasnosti § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP")] určenia, že je vlastníkom predmetnej (neprededenej) veci. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v zmysle § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OZ") sa dedič stáva vlastníkom vecí patriacich do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa. To, kto nadobudol veci (a iné majetkové hodnoty) patriace do dedičstva po poručiteľovi, je predmetom dedičského konania, nie konania o žalobe o určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná, nemôže sa dedič domáhať na súde určenia, že je vlastníkom predmetnej veci⁶⁾. Preto ak najvyšší súd vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou o určenie vlastníckeho práva k určitej (dosiaľ neprededenej) veci, nemohol dôjsť k inému záveru ako k tomu, že ide o určenie vlastníckeho práva osoby poručiteľa.

Na uvedené následne nadväzuje záver Najvyššieho súdu SR ohľadom okamihu, ku ktorému sa vlastnícke právo poručiteľa určuje. Prirodzene, keďže smrťou stráca poručiteľ spôsobilosť na práva a povinnosti⁷⁾, nie je možné určiť vlastnícke právo poručiteľa k okamihu po jeho smrti (keďže po smrti toto vlastnícke právo poručiteľ už nemá). Súd preto logicky uviedol, že vlastnícke právo poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti (t. j. k poslednému možnému okamihu, kedy poručiteľ toto vlastnícke právo ešte mohol mať). Logický je aj následný záver o tom, že pri takto vymedzenom predmete konania sú pre konanie irelevantné okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa (a ktoré mohli mať vplyv na stav vlastníckych vzťahov k príslušnej veci), keďže pri určení vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti nemôže mať žiadny význam to, čo sa stalo neskôr po tomto okamihu.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v prípade, ak žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, smeruje z hľadiska predmetu konania k určeniu vlastníckeho práva k veci, o ktorej nebolo ako o súčasti dedičstva rozhodnuté v dedičskom konaní po poručiteľovi, sú závery najvyššieho súdu vyjadrené v judikáte R 32/2011 logické a správne.

Zostáva tak zodpovedať otázku, ako najvyšší súd dospel k predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou, ktorou sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k veci, a najmä či možno tento záver považovať za správny a trvalo udržateľný.

Najvyšší súd v predmetnom judikáte R 32/2011 nevysvetlil, akým spôsobom dospel k záveru, že pri žalobách o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide z hľadiska predmetu konania o určenie vlastníckeho práva (keď znenie samotného žalobného petitu tomu nenasvedčuje).

V tejto súvislosti si však dovolíme poukázať na to, že najvyšší súd sa mohol nechať inšpirovať skoršou judikatúrou Najvyššieho súdu ČR, a to konkrétne rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20 Cdo 1897/98 zo 14.12.2000 (publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod č. 61/2001), v ktorom súd uviedol: " " Na citovaný judikát následne odkazuje a obsahovo nadväzuje veľké množstvo iných rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, z obdobia pred vydaním judikátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010.⁸⁾

Najvyšší súd ČR v predmetnom judikáte teda deklaroval to, že spor o to, či určitá vec patrí do dedičstva, je možné riešiť žalobou, ktorou sa dedičia ako žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva poručiteľa k určitej (dosiaľ neprededenej) veci ku dňu jeho smrti. V kontexte uvedeného sa tak Najvyšší súd SR mohol stotožniť s tým, že aj v našom právnom prostredí je predmetný spor o obsah dedičstva potrebné riešiť žalobou o určenie vlastníckeho práva poručiteľa.

Na margo uvedeného však treba dodať, že predmetný judikát Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20 Cdo 1897/98 sa nezaoberal otázkou vymedzenia predmetu konania v prípade žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Najvyšší súd ČR len pripustil použitie určovacej žaloby, ktorej predmetom je určenie vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti (t. j. určenie vlastníckeho práva k okamihu v minulosti). Najvyšší súd ČR však v predmetnom judikáte nedal odpoveď na to, čo je predmetom konania v prípade žaloby, ktorou sa žalobca domáha určenia, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, a či takúto žalobu možno z hľadiska predmetu konania stotožniť so žalobou o určenie vlastníckeho práva poručiteľa.

Aj v neskorších nám známych rozhodnutiach sa pritom Najvyšší súd ČR zaoberal vždy len problematikou žalôb, ktorými sa žalobcovia (dedičia) z hľadiska žalobného petitu priamo domáhajú určenia, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci ( ). Pri týchto žalobách tak v zásade neexistuje spornosť o tom, čo je v daných prípadoch predmetom konania, keďže žalobcovia sa priamo v žalobnom petite domáhali určenia vlastníckeho práva poručiteľa.

V prípade judikátu najvyššieho súdu R 32/2011 je však situácia iná, keďže žalobný petit nesmeroval priamo k určeniu vlastníckeho práva poručiteľa k určitej veci, ale k určeniu, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Ak by sa teda najvyšší súd aj nechal inšpirovať skoršou českou judikatúrou v tom zmysle, že spor o obsah dedičstva je možné riešiť žalobou o určenie vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti, stále zostáva nejasné, z akého dôvodu najvyšší súd takúto žalobu (o určenie vlastníckeho práva) stotožnil so žalobou o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, keďže znenie žalobných petitov takúto zhodu nenasvedčuje⁹⁾(čím dochádza k ignorovaniu dispozičnej zásady, v zmysle ktorej je na žalobcovi, aby petitom v žalobe vymedzil predmet iniciovaného súdneho konania).

Keďže vzhľadom na absenciu odôvodnenia nepoznáme konkrétny myšlienkový postup, ktorý tomuto záveru predchádzal, nebudeme tejto otázke (ako Najvyšší súd SR dospel k tomuto záveru) v ďalšom texte už venovať väčšiu pozornosť, inak by sme totiž nevyhnutne museli skĺznuť do roviny neoverených domnienok, čo odbornému článku nesvedčí. Namiesto toho sa v ďalšom texte zameriame najmä na to, či takýto záver možno považovať za vecne správny a dlhodobo udržateľný.

V tejto súvislosti je vhodné poukázať na skutočnosť, že otázkou, či žalobu o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno stotožniť so žalobou o určenie vlastníckeho práva poručiteľa, sa pred vydaním judikátu R 32/2011 Najvyšší súd SR nepriamo zaoberal už v inom konaní, pričom dospel k záveru, že nejde o totožné žaloby. Najvyšší súd SR konkrétne v uznesení sp. zn. 1 Cdo 26/2007 zo 16.12.2008 konštatoval, že: " "

Najvyšší súd teda v uznesení sp. zn. 1 Cdo 26/2007 zjavne rozlišoval medzi žalobou o určenie vlastníckeho práva poručiteľa k veci ku dňu jeho smrti a žalobou o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom zároveň konštatoval, že keďže v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa má určovací výrok súdu viazať k súčasnému stavu (t. j. stavu v čase vyhlásenia rozhodnutia) a nie stavu minulému (v čase smrti poručiteľa), takýto výrok plne zodpovedá aj požiadavkám kladeným procesnoprávnou úpravou pre určovacie žaloby.

Z citovaného skoršieho uznesenia sp. zn. 1 Cdo 26/2007 je tak zrejmé, že najvyšší súd riešil problematiku predmetu konania pri žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, už v roku 2008, pričom dospel k odlišnému záveru ako v neskoršom judikáte R 32/2011. Vynára sa tak otázka, z akého dôvodu najvyšší súd zmenil svoj názor. Prekvapivo, v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Cdo 154/2010 na predmetnú otázku nenachádzame odpoveď. Ako sme už totiž spomenuli, Najvyšší súd SR svoj záver o tom, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide z hľadiska predmetu konania o posúdenie toho, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci (a teda, že sa v konaní nemá skúmať, či vec patrí do dedičstva v súčasnosti), žiadnym spôsobom neodôvodnil, pričom v tomto smere ani neodkázal na judikatúru či názory právnej teórie, z ktorých by pri rozhodovaní vychádzal.

Odhliadnuc od skutočnosti, že postup súdu, ktorý bez vyčerpávajúceho odôvodnenia rieši určitú v minulosti už vyriešenú právnu otázku odlišne od dovtedajšej rozhodovacej praxe, nesie znaky arbitrárnosti, čo nie je v súlade s princípom právnej istoty a môže mať sám osebe za následok porušenie práva strany na súdnu ochranu¹⁰⁾, je potrebné zdôrazniť, že samotná zmena právneho názoru Najvyššieho súdu SR ešte nemusí znamenať, že najvyšší súd vyriešil predmetnú otázku v novšom uznesení sp. zn. 3 Cdo 154/2010 nesprávne. Názorová pluralita medzi jednotlivými senátmi toho istého súdu (najvyšší súd nevynímajúc) koniec koncov nie je v našom právnom prostredí žiadnou výnimkou. Existencia dvoch právnych názorov na rovnakú právnu otázku však vyvoláva legitímne otázniky o tom, ku ktorému práv