Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Preferencia platnosti právnych úkonov - odkiaľ, kam a kade
V debatách o vadách právnych úkonov je veľmi populárny argument o princípe preferencie ich platnosti. Často bez toho, aby boli bližšie pomenované jeho pramene alebo pravidlá aplikácie. Príspevok sumarizuje súčasné judikatorné a legislatívne východiská a poukazuje na viaceré aspekty, ktoré si hlbšiu diskusiu tak vyžadujú, ako aj zasluhujú.
1. Úvod
V pasážach týkajúcich sa preferencie platnosti právneho úkonu v komentári k Občianskemu zákonníku J. Gyarfáš pripomína, že "
v judikatúre slovenských a (českých) súdov možno v niektorých prípadoch, žiaľ, pozorovať tendenciu ,ľahkovážne' judikovať absolútnu neplatnosť právnych úkonov".
1)
Do protikladu k takémuto prístupu je postavený princíp preferencie platnosti právnych úkonov, ktorý sa do širšieho povedomia dostal vďaka rozhodnutiam ústavného súdu. Hoci sa v týchto prípadoch záchrancom pred formalistickým posudzovaním právnych úkonov musel stať až ústavný súd, možno vysloviť presvedčenie, že dnes je uprednostňovanie platnosti právnych úkonov v najširšom slova význame pevnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.V článku je popri analyzovaní súdnych rozhodnutí skúmaná súčasná právna úprava, ako aj rekodifikačné výstupy, a to s cieľom preskúmať, čo je obsahom tohto princípu, aké je jeho postavenie v právnom poriadku a aké sú pravidlá jeho aplikácie.
2. Preferencia platnosti právnych úkonov v súdnej praxi
2.1 Judikatúra slovenských súdov
Z dvoch rozhodnutí Ústavného súdu SR z roku 2008, ktoré sa v súvislosti s preferenciou platnosti právnych úkonov citujú najčastejšie, sa jej venuje predovšetkým nález sp. zn. I. ÚS 242/07-29 z 3.7.2008. V rámci kritiky prílišného formalizmu pri výklade podstatných náležitostí zmluvy o budúcej zmluve ústavný súd postuloval dodnes veľmi často používané východiská:
"(...) Na základe toho právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (...) Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy SR taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim
." V druhom z uvedených rozhodnutí (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07-25 z 19.6.2008) sa súd prakticky vôbec nezaoberal platnosťou či neplatnosťou právneho úkonu, ale výkladovým pravidlom
contra proferentem
; aj vo vzťahu k preferencii platnosti za zmienku stojí táto časť odôvodnenia:
"Pri výklade právnych úkonov je nepísaným právnym pravidlom tiež predpoklad, podľa ktorého žiadny normotvorca nezamýšľa dať ním tvorenému aktu neurčité, absurdné alebo nerozumné, a tým vlastne aj neplatné (čo aj čiastočne) dôsledky. A[k] výklad zmluvy vedie z pohľadu strán touto zmluvou viazaných k absurdným výsledkom, treba sa im vyhnúť inou aplikáciou príslušných ustanovení. Súd by sa preto mal pri výklade zmluvy vyhnúť hlavne takému výkladu, ktorý je pochybný, hlavne s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie."
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014-77 z 28.4.2014 významne prispel do diskusie o tzv. technickej jednote zmluvy a jej príloh,
2)
resp. neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie technického prepojenia zmluvy a jej príloh, osobitne v prípade zmlúv o prevode nehnuteľností. Súd prijal záver, že nedostatky v technickej jednote (v danom prípade absencia pripojenia geometrického plánu) nevedú k neplatnosti právneho úkonu. Pri formulovaní záverov ústavný súd vychádzal z uvedených rozhodnutí a princíp preferencie platnosti právneho úkonu opísal identickým spôsobom ako v náleze pod sp. zn. I. ÚS 242/07-29. Konštatoval tiež, že:
"Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti."
Prínos rozhodnutia možno vidieť vo sfére civilného procesu, kde ústavný súd s otázkou preferencie platnosti spojil aj zvýšené nároky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí: "
Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považuje za významný aj v danej veci nielen ako princíp, ktorým sa mal krajský súd riadiť pri rozhodovaní o veci samej, ale aj ako princíp, ktorý z ústavného hľadiska kladie zvýšené nároky na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 340/2012). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu."
3)
V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014-34 z 1.4.2015 boli zrušené rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých za absolútne neplatnú označili zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmet bol vymedzený tak, že sa ňou postupuje súbor pohľadávok v určitej nominálnej hodnote voči vymenovaným dlžníkom s tým, že boli uvedené súpisové čísla zložky majetku postupcu (išlo o predaj pohľadávok z konkurznej podstaty). V rovnakej klauzule sa zmluvné strany dohodli, že "
presná špecifikácia týchto pohľadávok tvorí prílohu a zároveň neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy
," ktorá však v konaní nebola predložená. Ústavný súd sa priklonil k platnosti zmluvy s odkazom na svoju dovtedajšiu judikatúru a, okrem iného, uviedol: "
Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval citovanými ustanoveniami. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 OZ a § 266 ods. 1, 2 a 3 OBZ. Ak totiž tieto nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu a nie naopak."
V dvoch prípadoch sa preferencia platnosti dotkla prienikov verejného práva a súkromného práva. V náleze Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 340/2012-62 z 22.11.2012 išlo primárne o posúdenie rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré pri prevode nehnuteľnosti v otázke dohody o kúpnej cene nezohľadnili skutočnú vôľu strán, resp. všetky ďalšie dohody, ktoré neboli zachytené v samotnej kúpnej zmluve. Súd konštatoval, že: "
(...) zastáva názor, že ak všeobecný súd pri zisťovaní platnosti právneho úkonu o prevode nehnuteľností alebo pri zisťovaní, či je zastretý právny úkon platný, nezohľadnil iné dojednania medzi stranami, ktoré by mohli spĺňať podmienky obsahu a formy vyžadovanej právnym poriadkom, hoci existenciu takýchto písomných prejavov vôle v konaní sám ustálil a na ich použitie sa účastníci odvolávali (teda preferoval bez presvedčivého odôvodnenia neplatnosť právneho úkonu, ktorá by mohla bez ďalšieho viesť k zmene
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Súkromné právo 2/2021
