Prvý prelomový nález Ústavného súdu SR (ďalej ako "Ústavný súd") - sp. zn. I. ÚS 549/2015, vyšiel dňa 16.3.2016.
V predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bola jeho žaloba voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu o vylúčenie jeho majetku zamietnutá. Okresný súd Trnava rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že v konaní nepreukázal platné nadobudnutie vlastníckeho práva u svojich predchodcov a preto sa nemohol stať vlastníkom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy. Sťažovateľ nadobudol dotknuté nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, uzavretej so správcom so súhlasom príslušného konkurzného súdu.
Ústavný súd pri posudzovaní predmetnej sťažnosti skonštatoval, že všeobecné súdy majú povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby
"... úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strane."
4)
Ústavný súd posudzoval špecifikum daného prípadu, spočívajúceho v tom, žev procese nadobudnutia vlastníckeho práva u právnych predchodcov sťažovateľa išlo o privatizáciu štátneho majetku a všeobecné súdy sa pri posudzovaní platnosti predchádzajúcej zmeny správy štátneho majetku
"... sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technické nedôslednosti rôzneho druhu v postupe štátnych orgánov, hovoriace v neprospech sťažovateľa."
Ústavný súd v tejto súvislosti skonštatoval, že
"... šlo o typický príklad ústavným súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia zrejmej nesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť."
Záver všeobecných súdov bol nesprávny, pričom Ústavný súd videl pochybenie v tom, že
"... na ,prevod'majetku zo štátneho podniku na (...), a potom na akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv. faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú a nie o jeho prevod, či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou ,nemo plus iuris' tak, ako to učinili všeobecné súdy."
S poukazom na už uvedené závery Ústavného súdu v bode 13. odôvodnenia je ďalej uvedené, že:
"Pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala cez (..) akciová spoločnosť (..), potom (..), a nie naostatok spoločnosť, (..), ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z roku 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca 2000 do príslušného katastra nehnuteľností na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva tejto osobe aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal ,nevlastník'."
Ústavný súd po zhodnotení skutkových zistení a vyvodení právneho záveru o tom, že v danom prípade je potrebné, s poukazom na špecifické okolnosti prípadu, poskytnúť ochranu vlastníckeho práva osobe, ktorá nadobudne takýmto spôsobom nehnuteľnosti od nevlastníka, potom prešiel do všeobecnej roviny, zaoberajúc sa možnosťou nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania.
V bode 14. preto konštatuje, že
"... nemožno bezvýnimočne tvrdiť ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky,nemo plus iuris' (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod.)."
Ústavný súd sa zaoberal výkladom princípu dobrej viery, ktorý má chrániť účastníkov súkromno-právnych vzťahov a následnému poskytnutiu širokej ochrany takto nadobudnutému právu s odôvodnením, že v opačnom prípade by si osoba nemohla byť nikdy istá svojím vlastníctvom.
Preto Ústavný súd uviedol, že:
"Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobu."
Otázka, ktorá v súvislosti s dobrou vierou vyvstáva je, či sa dobrá viera u takého nadobúdateľa prezumuje. Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 17.4.2014, sp. zn. I. ÚS 229/2012, zdôraznil, že:
"Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali existenciu dobrej viery nadobúdateľa a z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného vlastníckeho práva nielen vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania) konkrétne a výslovne dovoláva, ale i vtedy, pokiaľ z ďalších okolností prípadu, či tvrdenia účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčiť dobrá viera."
5)
Z uvedeného možno uzavrieť, že sa dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka neprezumuje, ale zisťuje.
Ústavný súd ďalej v súvislosti s dobrou vierou uvádza, že "... musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
