Uznanie dlhu a uznanie záväzku

Uskutočňovanie subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich zo záväzkovo-právnych vzťahov je často zabezpečované právnymi inštitútmi, ktoré sa označujú ako zabezpečovacie prostriedky. Ich cieľom je posilniť právnu pozíciu veriteľa voči dlžníkovi vo vzťahu k riadnemu a včasnému splneniu právnej povinnosti dlžníkom. Táto zabezpečovacia funkcia núti dlžníka plniť právne povinnosti vyplývajúce z určitého záväzkovo-právneho vzťahu a v prípade ich nesplnenia v plnom rozsahu alebo v stanovej dobe nastupuje uhradzovacia funkcia spočívajúca v práve veriteľa realizovať uspokojenie svojej pohľadávky subsidiárne.¹⁾ Občiansky zákonník²⁾ (ďalej aj "OZ") upravuje v ustanoveniach § 544 až 558 zabezpečovacie prostriedky, spomedzi ktorých možno spomenúť najmä zmluvnú pokutu, ručenie, záložné právo. Ako posledný zabezpečovací prostriedok upravuje uznanie dlhu v ustanovení § 558 OZ, ktorého právna úprava sa obmedzuje len na dve vety. Prirodzene nie je nevyhnutné, aby každý právny inštitút bol upravený absolútne podrobne, každému ustanoveniu zákona má byť však venovaná náležitá pozornosť zo strany zákonodarcu, a to nielen pokiaľ ide o jeho rozsah, ale aj vo vzťahu k precíznosti používaných pojmov. Naproti tomu je právna úprava uznania záväzku ako obdobného zabezpečovacieho prostriedku obsiahnutá v Obchodnom zákonníku³⁾ (ďalej aj "OBZ") podrobnejšia. Táto právna úprava je zároveň komplexná, a preto sa v obchodnoprávnych vzťahoch nebude postupovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich uznanie dlhu, a to ani subsidiárne.⁴⁾ To platí aj v prípade, ak dlžník uzná svoj záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci zo vzťahu medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.⁵⁾

Medzi uznaním dlhu podľa § 588 OZ a uznaním záväzku podľa § 323 OBZ nie je podstatný rozdiel a oba tieto právne prostriedky slúžia na zabezpečenie záväzku.⁶⁾ Napriek tomu existujú v ich úprave určité rozdiely, pričom posúdenie, ktorá z týchto právnych úprav je výhodnejšia pre veriteľa, je otázne, keďže každá z týchto úprav poskytuje veriteľovi určitú výhodu. Napríklad uznaním dlhu podľa § 558 OZ začína plynúť nová premlčacia doba v dĺžke 10 rokov, a to aj opakovane, čo je pre veriteľa výhodnejšie ako v prípade uznania záväzku podľa § 323 OBZ, podľa ktorého uznaním záväzku začína plynúť nová premlčacia doba v dĺžke 4 rokov, pričom Obchodný zákonník v ustanovení § 408 celkovú dĺžku premlčacej doby obmedzuje. Aj uznanie záväzku podľa § 323 OBZ môže byť pre veriteľa výhodné, ak ide napríklad o možnosť konkludentného uznania záväzku, čo na druhej strane Občiansky zákonník neumožňuje, a keďže úprava uznania dlhu je kogentná, nie je prípustné stanoviť možnosť konkludentného uznania dlhu ani dohodou zmluvných strán.

Uznanie dlhu, resp. záväzku je právom dlžníka, nie jeho povinnosťou.⁷⁾ Nie je možné za uznanie dlhu považovať nečinnosť jednej zo zmluvných strán, a to ani v prípade, ak sa na tom v zmluve dohodli.⁸⁾ K tejto skutočnosti sa vyjadril aj Najvyšší súd ČR, podľa ktorého: ""⁹⁾

Z historického hľadiska právna úprava uznania dlhu nebola výslovne obsiahnutá vo Všeobecnom občianskom zákonníku z roku 1811, napriek tomu však niektoré dôsledky uznania dlhu tento zákon upravoval.¹⁰⁾ Občiansky zákonník z roku 1950¹¹⁾ už výslovne upravil uznanie dlhu, pričom v súčasnosti platný Občiansky zákonník v pôvodnom znení tento zabezpečovací prostriedok neupravil, na druhej strane však upravil jeho dôsledky vo vzťahu k premlčaniu (§ 110 ods. 1). Až novelou uskutočnenou zákonom č. 509/1991 Zb. sa v Občianskom zákonníku výslovne upravilo uznanie dlhu, pričom legislatívnou inšpiráciou bolo práve jeho vymedzenie Občianskym zákonníkom z roku 1950, ktoré bolo s drobnými úpravami prevzaté.

Legislatívne zaradenie uznania dlhu do skupiny zabezpečovacích prostriedkov nie je celkom správne, keďže obdobne ako zmluvná pokuta nezabezpečuje pohľadávku veriteľa priamo, ale ide skôr o právny prostriedok utvrdenia dlhu tým, že jeho právnym dôsledkom je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky existencie dlhu.¹²⁾ Nová česká právna úprava k tejto otázke pristúpila tak, že výslovne označila uznanie dlhu a zmluvnú pokutu ako právne prostriedky utvrdenia dlhu a odčlenila ich právnu úpravu do samostatného oddielu.¹³⁾

Uznanie dlhu, resp. záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Na nastúpenie právnych účinkov tohto právneho inštitútu sa vyžaduje, aby ho dlžník adresoval veriteľovi, čo znamená, že v prípade, ak jeho adresátom bude iná osoba ako veriteľ, napríklad právny zástupca dlžníka, k uznaniu dlhu v zmysle § 558 OZ, resp. záväzku v zmysle § 323 OBZ nedôjde. Najvyšší súd ČR k tomuto uvádza: ""¹⁴⁾ Uznanie dlhu, resp. záväzku považuje za jednostranný právny úkon adresovaný veriteľovi okrem judikatúry aj právna teória.¹⁵⁾ Najvyšší súd ČR ďalej uvádza: ""¹⁶⁾ Tento právny názor je však v rozpore s povahou jednostranných adresovaných právnych úkonov, pri ktorých sa vyžaduje, aby prejav vôle dlžníka prišiel do sféry veriteľa, inak tento právny úkon nie je perfektný.¹⁷⁾

Aj keď je uznanie dlhu, resp. záväzku jednostranným právnym úkonom adresovaným veriteľovi, v súlade so zásadou autonómie zmluvných strán je možné, aby tento právny úkon bol súčasťou iného právneho úkonu. Uznanie dlhu, resp. záväzku môže byť aj súčasťou dvojstranného právneho úkonu dlžníka a veriteľa, pričom takéto uznanie musí spĺňať náležitosti uznania dlhu, resp. záväzku.¹⁸⁾

Na platnosť uznania dlhu, resp. záväzku sa vyžaduje splnenie všeobecných náležitostí právnych úkonov, ako aj osobitných náležitostí ustanovených v § 558 OZ, resp. § 323 OBZ. Z hľadiska formy právneho úkonu sa vyžaduje, aby uznanie dlhu, resp. záväzku bolo uskutočnené v písomnej forme, pričom jej nedodržanie má za následok v zmysle § 40 ods. 1 OZ absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Požiadavku na obligatórnu písomnú formu uznania dlhu stanovil už Občiansky zákonník z roku 1950, ktorá mala podľa dôvodovej správy plniť ochrannú funkciu spočívajúcu najmä v prechádzaní neuváženým záväzkom.¹⁹⁾ Písomnú formu uznania dlhu vyžaduje z hľadiska zahraničných právnych úprav napríklad nemecký občiansky zákonník.²⁰⁾ Zahraničné právne úpravy, ktoré stanovujú obligatórnu