Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 10/2020 z 20.8.2020, R 64/2021 (Úmysel ukrátiť veriteľa a vedomosť o ňom)

1. Touto glosou by sme chceli nadviazať na predchádzajúcu glosu z pera J. Dolného. Hneď na úvod však uveďme, že glosovaným rozhodnutím sa na ďalších riadkoch nebudeme zaoberať v celej jeho šírke. S jeho hlavným odkazom - t. j. záverom, že pri aplikácii § 42a ods. 2 OZ nie je nevyhnutné (ani celkom dobre možné) dokázať, že ukracujúci úmysel dlžníka bol tretej osobe inej než blízkej známy - plne súhlasíme. Na tomto mieste by sme sa chceli zaoberať len jednou, parciálnou otázkou, ktorej sa glosované rozhodnutie dotklo.

Najvyšší súd v súvislosti s § 42a ods. 2 OZzaujal názor, ktorý sa odzrkadlil aj v publikovanej právnej vete: Inými slovami, podľa najvyššieho súdu je podmienkou odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 OZ buď skutočná vedomosť tretej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka, alebo jej zavinená nevedomosť.

A práve otázke vlastnej nevedomosti by sme sa chceli v tejto stručnej glose venovať. Avšak nebudeme sa ňou zaoberať z pohľadu, či je správne - ako to robí najvyšší súd - prenášať trestnoprávnu terminológiu (" ") aj na pole súkromného práva, ale len z pohľadu, či by sa vôbec mala nedbanlivosť vyžadovať, a ak áno, tak aká.

2. Pokiaľ ide o prvú otázku, budeme struční. Názor najvyššieho súdu o tom, že na odporovateľnosť právneho úkonu sa vyžaduje na strane tretej osoby vedomosť o ukracujúcom úmysle dlžníka alebo jej nevedomosť, je správny. Domnievame sa, že sankciou relatívnej neúčinnosti ukracujúceho právneho úkonu nemožno zaťažiť osobu, ktorej postupu pri uzavieraní zmluvy niet čo vytknúť. Iný záver by bol, podľa nášho názoru, v rozpore so zásadou ochrany dobrej viery, ako aj zásadou bezpečnosti a istoty právneho sty