Právne účinky rozpustenia parlamentnej politickej strany Najvyšším súdom SR

Voľby konané do Národnej rady Slovenskej republiky 5. marca 2016 sa v konfrontácii s predvolebnými prieskumami skončili viacerými prekvapeniami. Jedným z nich sa stal vstup Ľudovej strany - Naše Slovensko podozrievanej z extrémizmu do parlamentu so ziskom 8,04% hlasov a 14 poslaneckých mandátov.¹⁾ Ostatné parlamentné strany zareagovali odmietnutím povolebnej spolupráce, no demokratický a právny štát, akým Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky musí disponovať predovšetkým právnymi prostriedkami ochrany demokratickej formy vlády pred extrémistickými stranami. Právny poriadok Slovenskej republiky k výsledku voľby pridáva ďalšie prekvapenie: neponúka dostatočne efektívnu právnu ochranu pred pôsobením politických strán s deficitom voči ústavnosti ani v prípade rozpustenia takých strán.

V horizonte jedného roka sa výrazne zvýšilo zastúpenie politických strán so sklonom k extrémizmu v zastupiteľských orgánoch vo Francúzsku a Nemecku. Už skôr sa tak udialo v Maďarsku. Z tohto zorného uhla parlamentné voľby na Slovensku roku 2016 nepriniesli nič nové, no vysielajú signál o potrebe uvažovať o právnych dôsledkoch tohto úkazu.

"Keď sa začnú vyťahovať paralely s Hitlerom alebo Mníchovom, zvyčajne siaham po svojich slúchadlách. To isté platí pre veľkú hospodársku krízu. Dnes nie je na obzore nič, čo by sa dalo porovnať s nacistami alebo masovým utrpením, ktoré nasledovali po páde burzy v roku 1929," prezentoval svojrázny postoj k udalostiam doby vplyvný, lebo pre Financial Times píšuci komentátor Edward Luce.²⁾

Bezstarostné hodnotenie zahraničného komentátora je z istého hľadiska veľmi výhodné. Nenúti uvažovať o smerovaní globálneho, regionálneho ani národného vývoja, nenúti ani uvažovať o tom, či nastavené pravidlá na ochranu demokracie sú dostatočné, alebo či je lepšie pokročiť, hľadať ako ďalej v čase, dokiaľ také hľadanie môže mať zmysel.

Bezstarostný postoj síce nezaťažuje premýšľaním, no nie je spôsobilý konfrontácie s historickou skúsenosťou. Ani nacistom pri vstupe na politickú scénu nikto neodporoval. Keď vyhrali parlamentné voľby, získali úrad ríšskeho kancelára, prijali Norimberské zákony a vydali sa na pochod Európou, na účinný odpor pokojnou cestou začalo byť neskoro.

Článkom 29 ods. 2 Ústavy SR (ďalej "Ústava") sa osobitne zdôrazňuje právo občanov združovať sa v politických stranách, s ktorým sa spája právo zakladať politickú stranu a politické hnutie. Uplatnením práva založiť politickú stranu alebo politické hnutie nevzniká následne povinnosť združiť sa v politickej strane alebo politickom hnutí, či dokonca nevystúpiť z politickej strany alebo politického hnutia. Ústava nevylučuje opakované, ani súčasné uplatnenie práva založiť politickú stranu alebo politické hnutie. Ústava umožňuje aj uplatnenie práva združovať sa vo viacerých politických stranách alebo politických hnutiach naraz.

Ústavný súd k obsahu a rozsahu ustanovenia čl. 29 ods. 2 uviedol:

"Národná rada ako jediný zákonodarný orgán v Slovenskej republike je oprávnená prijímať aj také zákony, ktorými sa zasahuje do existencie a života politických strán. Tieto zásahy však musia v každom prípade rešpektovať ústavné podmienky vyjadrené priamo v Ústave, ako aj ostatné ústavné hodnoty, ktoré majú význam pre utváranie demokratického politického systému. Akceptujúc ústavnú reglementáciu roly politických strán, aj zákonná úprava musí prispievať k naplneniu tejto úlohy. V tejto spojitosti nemožno opomenúť, že politický systém je založený na slobodnej súťaži politických síl v demokratickej spoločnosti (čl. 31 Ústavy). Nemožno obísť ani ústavne vyjadrený princíp oddelenosti politických strán od štátu (čl. 29 ods. 4 Ústavy). Nemožno ani opomínať, že politické strany vznikajú v rámci právneho štátu (čl. 1 Ústavy), ktorého princípy sa musia premietať aj do slobodného, dobrovoľného a nad ústavný rámec neobmedzeného vzniku politických strán.

Článok 29 ods. 2 Ústavy vyjadruje jednu zo základných ústavných požiadaviek na vytváranie politických strán, a tou je demokratický princíp ich slobodného vytvárania, ktorý nemôže byť zákonom obmedzený inak, než za splnenia predpokladov uvedených v čl. 29 ods. 3 Ústavy".³⁾

Politické strany a politické hnutia nie sú subjektom ochrany čl. 29, ale jeho objektom. Článkom 29 ods. 2 až 4 sa právo združovať sa v politických stranách priznáva každému občanovi, ktorý nie je inou ústavnou normou zbavený tohto práva.

"Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky."⁴⁾ "Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť."⁵⁾

Základná príčinná súvislosť predurčujúca ústavné postavenie politických strán a ich pôsobenie v štáte a spoločnosti je príčinná súvislosť medzi čl. 29, ustanoveniami o volebnom práve (čl. 30 a čl. 69), čl. 31 a prvou vetou čl. 1 ods. 1. Základné právo voliť a byť volený podliehajúce ústavnej ochrane podľa čl. 30 a podľa čl. 69 ods. 2 a čl. 69 ods. 5 Ústavy nie je iba prostriedkom obnovovania verejnej moci v SR,⁶⁾ ale zároveň je aj prostriedkom obnovovania demokraticky organizovanej verejnej moci v SR, a preto je v príčinnej súvislosti s prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy v rozsahu implikovanom vo formulácii Slovenská republika je demokratický štát.

"Strana zaniká dňom, keď ministerstvo vykoná výmaz strany z registra strán." (§ 13 ods. 1 zák. č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov). Ministerstvom sa podľa legislatívnej skratky zavedenej v § 4 ods. 2 rozumie Ministerstvo vnútra SR.

"Zániku strany predchádza jej zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie." (§ 13 ods. 2)

"Strana sa zrušuje dobrovoľným zrušením, zlúčením s inou stranou, vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, právoplatným rozhodnutím najvyššieho súdu o rozpustení strany alebo z iných dôvodov podľa tohto zákona (§ 8 ods. 5 a § 34 ods. 4)."⁷⁾ (§ 14 ods. 1)

Rozpustenie strany najvyšším súdom podľa § 14 ods. 1 písm. d) je predmetom úpravy § 17 zákona o politických stranách a politických hnutiach.

Zákonným dôvodom na rozpustenie strany je porušovanie § 2. Ak strana koná v rozpore s § 2, generálny prokurátor môže podať návrh na rozpustenie strany. O návrhu rozhoduje najvyšší súd (§ 17 ods. 1).

Strana nesmie porušovať taxatívne určené pramene práva, ktorými sú ­ Ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a zákony.

Dôvody nie sú určené kumulatívne. Aj porušenie jedného z taxatívne určených prameňov práva je spôsobilé zapríčiniť rozpustenie politickej strany. Inak povedané, ak strana poruší Ústavu, netreba zisťovať, či porušila aj ústavný zákon alebo medzinárodný dohovor. Porušenie viacerých prameňov práva má povahu priťažujúcej okolnosti. Naopak, porušenie iba jedného z ustanovených prameňov práva nezbavuje zodpovednosti, nevytvára legitímny základ pre obhajobu, podľa ktorej stranu nemožno rozpustiť, lebo porušila iba jeden z prameňov práva.

Nie je ani nevyhnutné, aby k porušeniu relevantného prameňa práva došlo opakovane. Aj jednorazové porušenie Ústavy, ústavného zákona, medzinárodného dohovoru či zákona môže mať za následok rozpustenie politickej strany.

Porušenie Ústavy vyvoláva právny účinok iba vtedy, keď dosahuje ústavnú intenzitu.⁸⁾ Toto generálne interpretačné pravidlo je dôležité aj pre uplatnenie požiadavky porušenia Ústavy ako dôvodu rozpustenia politickej strany. Zároveň z neho možno vyvodiť, že aj porušenie ústavného zákona, medzinárodného dohovoru či zákona musí mať istú mieru závažnosti, aby v jeho dôsledku došlo k rozpusteniu politickej strany.

Činnosť strany, ktorá je významná pre rozhodovanie o jej rozpustení, vymedzuje aj § 2:

"Strana nesmie svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou porušovať ..." (§ 2)

V konaní o rozpustení politickej strany najvyšší súd nepreskúmava iba porušovanie Ústavy, ústavných zákonov, zákonov a medzinárodných zmlúv politickou stranou. Najvyšší súd SR skôr, ako rozhodne o rozpustení politickej strany, rozhodne aj o majetku strany.

"Najvyšší súd pred vydaním rozhodnutia o rozpustení strany zisťuje, či strana má majetok. Ak sa zistí, že strana nemá majetok, najvyšší súd rozhodne o jej rozpustení bez likvidácie. Ak sa zistí, že strana má majetok, najvyšší súd nariadi likvidáciu a vymenuje likvidátora z osôb, ktoré sú zapísané do zoznamu správcov vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR podľa osobitného predpisu. Likvidátorom nesmie byť člen tejto strany. Náhrada primeraných výdavkov a odmena za výkon likvidátora sa uhrádza z majetku strany." (§ 17 ods. 2 zák. č. 85/2005 Z.z.)

"Právoplatné rozhodnutie o rozpustení strany doručí najvyšší súd aj ministerstvu a Ministerstvu financií SR (ďalej len "ministerstvo financií"). (§ 17 ods. 3)

"Ministerstvo aj bez návrhu vykoná výmaz strany z registra strán, ak bola strana právoplatným rozhodnutím najvyššieho súdu rozpustená bez likvidácie." (§ 17 ods. 4)

Konanie o rozpustení politickej strany je zákonom upravené ťažkopádne. Zákonodarca si neuvedomil alebo nedocenil podstatu a účel tohto konania, ktoré možno prirovnať k liečbe zhubného nádoru. Tá, ak sa udeje včas, sa spája so štatistickou