Legislatívno-technické vyjadrenie (ne)platnosti právnych úkonov a katastrálne konanie - 1. časť

Napriek tomu, že právna úprava (ne)platnosti právnych úkonov patrí medzi fundamentálne zložky matérie občianskeho práva hmotného, resp. súkromného práva, stav legislatívno-technického vyjadrenia požiadaviek na vôľu subjektu práva, jej prejav, pomer vôle a jej prejavu a predmet vôle (ďalej aj "požiadavky na platnosť právnych úkonov") v našom zákonodarstve nie je uspokojivý. Samotný zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Občiansky zákonník") používa rôzne formulácie na vyjadrenie takýchto požiadaviek vo vzťahu k určitým právnym úkonom, pričom niektoré formulácie v aplikačnej praxi vyvolávajú otázky ohľadom dôsledkov nerešpektovania daných požiadaviek, resp. ohľadom možností odstránenia týchto nedostatkov³⁾.To isté konštatovanie platí aj vo vzťahu k mnohým formuláciám použitým v osobitných právnych predpisoch.

V tomto príspevku predkladáme náš pohľad na legislatívno-technickú stránku právnej úpravy (ne)platnosti právnych úkonov, ktoré sa týkajú nakladania s nehnuteľnosťami vo vzťahu ku katastrálnemu konaniu, a to s osobitným dôrazom na právnu úpravu absolútnej neplatnosti takýchto právnych úkonov⁴⁾ de lege lata mimo Občianskeho zákonníka. Zatiaľ čo problematika (ne)platnosti právnych úkonov podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku je pomerne dôkladne spracovaná, právnej úprave obsiahnutej v niektorých osobitných právnych predpisoch sa v odbornej literatúre spravidla venuje podstatne menej pozornosti. V tejto súvislosti je zároveň potrebné uvedomiť si, že (ne)platnosť právnych úkonov, ktorými sa nakladá s nehnuteľnosťami, nie je upravená len v Občianskom zákonníku, ale aj (samozrejme) v množstve ďalších právnych predpisov.⁵⁾

Ťažkosti pri posudzovaní platnosti právnych úkonov, ktorými sa nakladá s nehnuteľnosťami, podľa ustanovení osobitných právnych predpisov (v spojitosti so všeobecnou právnou úpravou /ne/platnosti právnych úkonov obsiahnutou v Občianskom zákonníku) neraz vyplývajú najmä z § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka (a taktiež aj z nejednotnej formulácie zakázaných právnych úkonov, resp. z nejednotnej formulácie obmedzení pri nakladaní s nehnuteľnosťami v jednotlivých právnych predpisoch).⁶⁾ V zmysle týchto ustanovení Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, a ktorý nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Skôr, ako sa dostaneme k dôvodovej správe k Občianskemu zákonníku, ktorá by mala poskytnúť určitý návod na interpretáciu jeho skôr uvedených ustanovení, poukazujeme na čiastočne precíznejšie ustanovenia v staršej právnej úprave. Podľa § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950 neplatný bol právny úkon, ktorý sa prieči zákonu.⁷⁾ Uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka z roku 1950 vychádzalo z § 710 vládneho návrhu Občianskeho zákonníka z roku 1937,⁸⁾ resp. z § 879 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ďalej aj "ABGB").⁹⁾ Z hľadiska našich právnych dejín by sme chceli v tejto súvislosti poukázať ešte na § 955 návrhu uhorského Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1900,¹⁰⁾ podľa ktorého zmluva, ktorá sa prieči zákonnému zákazu, je, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ničotná.¹¹⁾V zmysle dôvodovej správy k § 39 a § 40 Občianskeho zákonníka v ich pôvodnom znení ¹²⁾. Z uvedeného na prvý pohľad vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka každý právny úkon, ktorý "nezodpovedá právnym predpisom"¹³⁾ je neplatný (záver 1),¹⁴⁾ a že v osobitných právnych predpisoch upravujúcich súkromnoprávne vzťahy už nie je potrebné opätovne výslovne ustanovovať ako dôvod neplatnosti právneho úkonu jeho rozpor s právnym predpisom (záver 2).

Časť odbornej verejnosti však, zdá sa, nie celkom zdieľa záver 1, ba priam by bolo možné konštatovať, že sa k nemu stavia nepriateľsky (odmietavo). V odbornej literatúre, ako aj judikatúre sú totiž prezentované názory, na základe ktorých nesúlad právneho úkonu s právnym predpisom v určitých prípadoch nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Už v sovietskej odbornej literatúre sa uvádzalo v nadväznosti na čl. 30 Občianskeho zákonníka RSFSR, podľa ktorého bol "neplatný právny úkon urobený za účelom zákonu sa priečiacim alebo k obchádzaniu zákona, ako aj právny úkon smerujúci k zjavnej škode štátu", že ¹⁵⁾. Taktiež v staršej odbornej literatúre sa uvádzalo, že "ustanovenie o ničotnosti zmlúv contra legem má len subsidiárny charakter; bude záležať na výklade ustanovení špeciálneho zákona obsahujúceho určitý zákaz, pričom však pôjde o účel tohto ustanovenia a dôležité budú výkladové pomôcky"¹⁶⁾. Záver 1 má ostatne zjavne oporu skôr v citovanej dôvodovej správe ako vo výslovnom znení § 39 Občianskeho zákonníka. Na podporu záveru 1 je však možné poukázať na § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, podľa ktorého okresný úrad okrem iných skúma, či zmluva neodporuje zákonu.¹⁷⁾ Pri normovaní rozsahu prieskumu zmluvy zo strany správneho orgánu v rámci konania o návrhu na vklad zákonodarca nevychádzal dôsledne z § 39 Občianskeho zákonníka, a tak sa stalo, že správny orgán je v tomto konaní povinný skúmať nielen to, či zmluva svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ale aj to, či zmluva, ktorej obsah je síce súladný so zákonom, neodporuje zákonu z iného dôvodu (napr. to, či bolo s nehnuteľnosťou zaťaženou daňovým záložným právom nakladané bez súhlasu správcu dane).¹⁸⁾

Právne predpisy ustanovujú veľmi rôznorodé požiadavky (resp. rôznorodé druhy požiadaviek) na platnosť právnych úkonov vo vzťahu k nakladaniu s predmetmi občianskoprávnych vzťahov, medzi ktoré patria aj nehnuteľnosti.¹⁹⁾ Otázka znie, kedy má nerešpektovanie požiadaviek právneho predpisu za následok neplatnosť právneho úkonu?²⁰⁾ Inak povedané, kedy právny úkon nezodpovedá právnym predpisom? A ktoré "nedostatky" právnych úkonov, ktorými sa nakladalo s predmetmi občianskoprávnych vzťahov, je možné dodatočne odstrániť? Nie menej významná je otázka, ktoré právo je rozhodné pre posúdenie platnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, a na základe ktorého sa právo do katastra nehnuteľností zapisuje vkladom (ďalej len "právny úkon, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou"). Je ním právna úprava účinná v čase vykonania právneho úkonu alebo právna úprava účinná v čase rozhodovania správneho orgánu o návrhu na vklad?