Pokiaľ ide o zákonné ustanovenie § 39 TZ, možno stručne uviesť, že ako celok predstavuje hmotnoprávny inštitút, ktorého použitím dochádza u páchateľa trestného činu k mimoriadnemu "zaobchádzaniu". Ako už z názvu tohto inštitútu jasne vyplýva, k jeho použitiu by malo dochádzať len v krajných (mimoriadnych alebo výnimočných) a zákonnom ustanovených prípadoch. Súd totiž môže páchateľovi mimoriadne znížiť trest len pri existencii zákonom vymedzených dôvodov, ktorých výskyt je skutočne skôr výnimočný (mimoriadny). Využitie ustanovenie § 39 ods. 1 TZ vyžaduje existenciu určitých mimoriadnych okolností prípadu2) alebo mimoriadnych pomerov páchateľa3) Využitie ustanovenia § 39 ods. 1 TZ pri existencii takýchto okolností prípadu alebo pomerov páchateľa je však možné len vtedy, pokiaľ by aplikácia zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody bola pre páchateľa neprimerane prísna a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.
Aj ďalšie zákonné dôvody [§ 39 ods. 2 písm. a), b), c), e) TZ], pri existencii ktorých môže súd aplikovať mimoriadne zníženie trestu, sú viazané na presne špecifikované situácie, ktorých výskyt v praxi [s výnimkou ust. § 39 ods. 2 písm. a) TZ], nie je bežný. S odkazom na rozsah danej problematiky bude však pozornosť upriamená výlučne na ustanovenie § 39 ods. 1 TZ, pričom (ne)dôvodnosť využitia tohto inštitútu bude riešená vo vzťahu k mimoriadnemu opravnému prostriedku - k dovolaniu, upraveného v ustanovení § 368 a nasl. Trestného poriadku (ďalej aj "TP").
V aplikačnej praxi nie je zriedkavý jav, že okresné a krajské súdy v rámci výmeru trestu odňatia slobody páchateľovi trestného činu aplikujú inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 TZ. V niektorých prípadoch býva však sporné, či bol taký postup zvolený dôvodne, a teda v súlade so zákonom. Hoci už pomenovanie uvedeného hmotno-právneho ustanovenia obsahuje pojem "mimoriadne", v praxi súdov sa stáva, že tento inštitút býva aplikovaný aj v prípadoch, v rámci ktorých nie sú zaznamenané žiadne mimoriadne (výnimočné) okolnosti prípadu, resp. pomery páchateľa. Práve naopak, súdy zistia okolnosti, ktoré sú v praxi bežne sa vyskytujúce, ničím mimoriadne a neobvyklé, no napriek tomu je použité ustanovenie § 39 ods. 1 TZ. Ide najmä o prípady, kedy súdy dôvodnosť na postup v zmysle § 39 ods. 1 TZ odvodzujú jednak zo všeobecných zásad na ukladanie trestov upravených v § 34 TZ (najmä individuálnej a generálnej prevencie), a na zvýraznenie správnosti tohto postupu do pozornosti kladú napr. existenciu jednej alebo dvoch poľahčujúcich okolností na strane obžalovaného (vo väčšine prípadov ide o vedenie riadneho života alebo o priznanie sa k spáchanej trestnej činnosti), na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, na osobu obvineného alebo na zásadu humanity v trestnom práve.4) Z týchto rozhodnutí však nevyplýva, že by v týchto veciach boli skutočne zaznamenané také okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, ktoré by boli mimoriadne, bežne sa nevyskytujúce.
Skutočnosť, že súd je povinný pri určovaní druhu a výmeru trestu zohľadňovať okrem iného aj spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností na strane páchateľa a jeho osobu, je nesporná a vyplýva predovšetkým z ustanovenia § 34 ods. 4 TZ, avšak diskutabilné je, do akej miery môže súd spojiť napr. existenciu jednej alebo dvoch poľahčujúcich okolností páchateľa s inštitútom podľa § 39 ods. 1 TZ, keďže už existencia prevažujúcich poľahčujúcich okolností na strane páchateľa vyvoláva pre neho priaznivé právne účinky (§ 38 ods. 3 TZ). Je síce zrejmé, že také prípady sa nedajú paušalizovať, keďže vždy je nevyhnutné ku každému prípadu pristupovať striktne individuálne, a preto je dôvodné zaoberať sa otázkou, či v konkrétnom prípade bol postup podľa § 39 ods. 1 TZ zvolený správne, teda v súlade so zákonom.
Možno poukázať aj na rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré potvrdili rozhodnutia okresných súdov vo výroku o treste, alebo v ktorých sami postupom podľa § 322 ods. 3 TP aplikovali mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 TZ za situácie, keď obžalovaný na hlavnom pojednávaní vykonal vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) TP, čo potom v spojení s ďalšími okolnosťami vyústilo do aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 TZ.5) V tejto súvislosti je dôvodné poukázať na stanovisko trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. R 44/2017 (Tpj 55/2016) z 27. júna 2017, v zmysle ktorého je daná možnosť (nie povinnosť) súdu použiť ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 TZ per analogiam v prospech obvineného aj v situácii, keď nedošlo k uzavretiu dohody o vine a treste, ak súd na hlavnom pojednávaní prijal vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) TP (že je vinný alebo nepopiera spáchanie skutku). To znamená, že pokiaľ obžalovaný vykoná na hlavnom pojednávaní jedno z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) TP, má súd možnosť uložiť mu trest odňatia slobody (alebo aj iný druh trestu, u ktorého to je prípustné) pod dolnú hranicu trestnej sadzby za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 TZ per analogiam.
