Právomoc prezidenta v procese menovania sudcov Ústavného súdu SR. Ústavná zvyklosť

Reálnemu fungovaniu slovenského právneho poriadku už nezodpovedá tvrdenie, že naše právo (aj ústavné) neuznáva precedentné účinky či určitý druh normatívneho pôsobenia rozhodnutí ústavného súdu. Aj doterajšia judikatúra ESĽP a ústavného súdu považuje za zákon v materiálnom zmysle práve judikatúru súdov (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci Kruslin v. Francúzsko z 24.4.1990, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04).

Pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť dotyčným orgánom verejnej moci verne vykonaný a ústavnoprávny výklad podaný v náleze ústavného súdu musí byť ním rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti, či je správny, úplný či fundovaný.

Právny názor ústavného súdu uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia tiež nie je bez akéhokoľvek právneho významu, pretože je výrazom či odrazom aplikácie celého ústavného poriadku. Preto nielen výrok, ale aj právny názor obsiahnutý v rozhodnutí ústavného súdu je (bol) všeobecne záväzný (, a nie len ) pri riešení typovo zhodných prípadov u všetkých kandidátov predložených národnou radou prezidentovi.

Rozmer posudzovaného ústavného sporu súvisiaceho nielen s trvajúcim zásahom do označeného verejného subjektívneho práva sťažovateľov, ale aj s trvajúcim stavom nevymenovania ústavou predpokladaného počtu sudcov ústavného súdu však nepochybne vyžaduje, aby ústavný súd formuloval jeho príčiny, ústavné východiská riešenia a napokon aj meritórne závery.

Prvotnou príčinou zásahu do označených práv sťažovateľov bol spor vzniknutý medzi národnou radou a prezidentom, ktorého podstata spočívala v rozdielnych názoroch týchto ústavných orgánov na otázku výkonu menovacích právomocí prezidenta vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorých prezidentovi predložila národná rada. Sťažovatelia mali (a majú) v tomto spore status národnou radou zvolených a predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorých prezident nevymenoval za sudcov ústavného súdu, keď podľa jeho záverov závažné dôvody a skutočnosti, generalizované, ale aj čiastočne individualizované v odôvodnení jeho rozhodnutí, významne spochybňujú ich schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore s poslaním ústavného súdu.

Prezident ako hlava štátu s ústavnou povinnosťou svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 ústavy) je pri tomto rozhodovaní plne limitovaný ústavným imperatívom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, teda konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Inak povedané, výkon všetkých mocenských - teda aj menovacích - právomocí prezidenta musí byť v súlade s tými ústavnými normami, ktoré sú pre ich uplatnenie určujúce. V prípade menovania sudcov ústavného súdu ide o požiadavky vyplývajúce z čl. 134 ods. 2 a 3 ústavy v spojení aj s čl. 139 ústavy, podľa ktorých za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan SR, ktorý je voliteľný do národnej rady, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tá istá osoba pritom nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.

Prezident sa pri výkone svojich menovacích právomocí nemôže stavať do pozície nadústavného orgánu. Je predstaviteľom jednej z ustanovených mocí a musí sa ako štátny orgán vždy riadiť ústavou a princípmi v nej vyjadrenými, tak ako sú vykladané ústavným súdom. Takže aj povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov treba chápať v tejto súvislosti. Osobitne treba túto právomoc prezidenta vykladať s inými ústavnými normami, princípmi a základnými právami a slobodami dotknutých osôb, a činiť tak v interpretačnej metóde, ku ktorej sa ústavný súd už viackrát prihlásil, a to, že ústavu je nutné vykladať ako jeden celok (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 12/01). Okrem toho autonómny výklad prezidenta je vždy preskúmateľný ústavným súdom. Aj keď si prezident môže vyložiť obsah svojej pôsobnosti autonómne, tento výklad a jeho aplikácia sú vždy následne preskúmateľné ústavným súdom, či je v súlade s inými ústavnými hodnotami. Žiadna právomoc či kompetencia prezidenta nemôžu byť neobmedzené, resp. také, ktoré by mohli uniknúť ústavnému prieskumu. Otázka, ktorý orgán verejnej moci vyvodzuje obmedzenia pre výkon právomocí iných orgánov verejnej moci, je vyriešená v slovenskom ústavnom poriadku veľmi jednoznačne tak, že je to ústavný súd.

Argument prezidenta, že vykonáva svoj úrad bez príkazov (čl. 101 ods. 1 in fine ústavy), zmiešava dve skutočnosti - absencia príkazu je zamieňaná za absenciu akejkoľvek kontroly jeho činnosti či preskúmateľnosti jeho rozhodnutí. Podobné vnímanie funkcie hlavy štátu je v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy), neprijateľné. Prezident nie je nad ústavou (zákonom) a ani mimo jej (jeho) kontrolu. Preto nie sú vylúčené z prieskumu (inštitucionálneho a faktického) tie rozhodnutia prezidenta, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do verejných subjektívnych práv fyzických či právnických osôb.

Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí o nevymenovaní kandidátov za sudcov ústavného súdu pritom nevyplýva, že by prezident spochybnil splnenie ústavodarcom exaktne formulovaných predpokladov na vymenovanie za sudcu ústavného súdu. Prezident u týchto kandidátov založil svoje rozhodnutia o ich nevymenovaní na pochybnostiach o ich schopnosti vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore s poslaním ústavného súdu, teda na požiadavke, ktorá z ústavného textu nevyplýva.

Sudcov ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy menuje (v zmysle povinnosti) prezident na návrh národnej rady, ktorá navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorí majú byť menovaní. Podľa dikcie ústavy je prezident týmto návrhom viazaný a voľnú ruku má len vo výbere v rámci navrhnutej skupiny kandidátov. Prezident pritom môže spolupracovať s národnou radou a ovplyvniť tak výber tých kandidátov, ktorí sú mu daní na výber. Môže tak robiť oficiálnou či neoficiálnou cestou. Ak však už národná rada svoj výber uskutoční a predloží prezidentovi dvojnásobný počet kandidátov, prezident je povinný vybrať z týchto kandidátov. Prezident je v tomto výbere slobodný (autonómny). Možnosť, že navrhnutí kandidáti sú rovnako zlí (nekvalitní), ako to zaznelo vo verejnom diskurze, je ilúziou, ktorá by znamenala, že existujú dve rovnaké ľudské bytosti - kandidáti na sudcu ústavného súdu po odbornej, ako aj po ľudskej stránke. Už na prvý pohľad je táto úvaha nesprávna. Prezident môže zvážiť, kto sa podľa neho hodí na sudcu ústavného súdu nielen z odborného, ale najmä aj z osobnostného hľadiska - či skôr žena alebo muž, či skôr bývalý politik, sudca alebo