Vyhlásenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní, že je vinný

... ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že po tom, čo od presne nezisteného času v r. 2005 pripravoval ako odplatu za údajné porušenie manželského sľubu usmrtenie manželky Ž. Z., nar. 5. februára 1978, ako aj usmrtenie ich maloletých detí E. Z., nar. 3. júla 1997 a M. Z., nar. 14. marca 2001, 10. júna 2006 po napísaní listu na rozlúčku v presne neurčenom čase okolo 22.00 h. v obci N., okr. Veľký Krtíš, v nájomnom sociálnom byte tento svoj zámer uskutočnil tak, že v spálni na 1. poschodí bytu strelou do úrovne dolnej tretiny hrudníka a strelou do hlavy v krátkom časovom intervale za sebou zo služobne pridelenej zbrane - pištole vz. ČZ 82 kaliber 9 mm Makarov, výr. č. 045519, usmrtil svoju manželku Ž. Z., rod. T., nar. 5. februára 1978, a bezprostredne po tom po prejdení do detskej izby na 1. poschodí v tom istom byte strelami do hlavy z už označenej pištole počas spánku na poschodovej posteli usmrtil svojich synov maloletého E. Z., nar. 3. júla 1997 a maloletého M. Z., nar. 14. marca 2001, pretože všetkým trom spôsobil zranenie nezlučiteľné zo životom, a to priestrel hlavy s deštrukciou mozgového tkaniva, ktorému na mieste podľahli.

Obžalovaný bol za to odsúdený podľa § 144 ods. 2 TZ k trestu odňatia slobody na 25 (dvadsaťpäť) rokov a podľa § 48 ods. 3 písm. b) TZ bol pre výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa konštatoval, že na hlavnom pojednávaní obžalovaný urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) TP, že nepopiera vinu za spáchanie skutku a po porade so svojim obhajcom na jednotlivé otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) odpovedal kladne, najmä dobrovoľne sa priznal ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, ako aj to, že rozumie právnej kvalifikácii. Keďže súd nemajúc pochybnosti o skutkových zisteniach a právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe toto vyhlásenie podľa § 257 ods. 6 TP prijal, neboli na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 7 TP vykonávané dôkazy pre účely ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie. Súd potom konanie obžalovaného kvalifikoval v zmysle obžaloby ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) až e) TZ v spojení s § 138 písm. j) TZ, § 139 ods. 1 písm. a) a c) TZ a § 140 písm. b) TZ, keďže iného svojim konaním úmyselne usmrtil s vopred uváženou pohnútkou, čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách a na chránenej osobe a z osobitného motívu. Chránenou osobou podľa § 139 ods. 1 písm. a) a c) sa rozumie jednak dieťa, ale aj blízka osoba, v danom prípade s odkazom na ustanovenie § 127 ods. 4 TZ manželka obžalovaného. Osobitný motív konania obžalovaného treba vidieť v tom, že trestný čin spáchal z pomsty tak, ako to má na mysli ustanovenie § 140 písm. b) TZ. Obžalovaný pritom konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) TZ.

S odkazom na prijatie vyhlásenia obžalovaného súd prvého stupňa vykonal dokazovanie len v súvislosti s rozhodovaním o potrestaní obžalovaného. Na hlavnom pojednávaní vypočul znalca z odboru zdravotníctva - psychiatrie MUDr. J. V. a znalkyňu z odboru psychológie Mgr. O. D. Znalec MUDr. J. V., ktorý spoločne s ďalším znalcom MUDr. L. N. vypracoval znalecký posudok z odboru psychiatrie, na hlavnom pojednávaní uviedol, že plne zotrváva na závere znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že u obžalovaného možno očakávať jeho nápravu pri uložení trestu odňatia slobody a taký trest môže u neho splniť výchovný účel, pričom prognóza v tomto smere je u neho priaznivá. Vzhľadom na celkovú osobnosť obžalovaného je veľmi málo pravdepodobné, že by sa v budúcnosti dopustil recidívy, t.j. možnosť opätovného spáchania trestnej činnosti. Pri posudzovaní tejto otázky znalci vychádzali z vyšetrenia osobnosti obžalovaného a jeho kriminogenézy. Závery znaleckého posudku by nemohli ovplyvniť ani svedecké výpovede zabezpečené po vypracovaní znaleckého posudku, nakoľko znalci vychádzali z osobnosti obžalovaného a jeho explorácie. Podľa vyjadrenia MUDr. V. obžalovaný pri vyšetrení so znalcami spolupracoval, svoj čin oľutoval a užívanie liekov na stav obžalovaného nemalo vplyv. Aj znalkyňa z odboru psychológie Mgr. D. na hlavnom pojednávaní potvrdila závery znaleckého posudku, pričom jej závery týkajúce sa prognózy nápravy obžalovaného a nebezpečnosti jeho pobytu na slobode sú zhodné so závermi posudku znalcov psychiatrov. Dodala aj to, že obžalovaný pri vyšetrení svoje konanie ľutoval. Agresivita u obžalovaného nebola zvýraznená, skôr boli zistené u neho sociálno-pozitívne tendencie.

Prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia ďalej konštatuje, že o osobe obžalovaného boli zistené nasledujúce skutočnosti. F. Z. bol ako príslušník hraničnej a cudzineckej polície PZ hodnotený svojimi nadriadenými ako aktívny a zodpovedný policajt, o čom svedčí prehľad o uložených odmenách. Bol viackrát disciplinárne odmenený, potrestaný nebol. V mieste bydliska je hodnotený starostom obce N. ako občan s dobrou povesťou, žiadne sťažnosti na jeho osobu riešené neboli. Z odpisu registra trestov vyplynulo, že dosiaľ nebol súdom trestaný. Súd preto priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť, a to, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. Ďalšiu poľahčujúcu okolnosť vzhliadol v tom, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval. Priťažujúce okolnosti súdom zistené neboli. Pri ukladaní trestu obžalovanému teda prvostupňový súd vzal do úvahy aj už uvedené skutočnosti a v súlade so zásadami pre ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 TZ sa riadil nasledovnými úvahami. Za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) až e) TZ možno páchateľa potrestať odňatím slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností dôležitých pre zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby v danom prípade pri rozhodovaní o treste neprihliadal s odkazom na ustanovenie § 38 ods. 8 poslednú vetu TZ. Preto mohol obžalovanému uložiť len trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Vzhľadom k závažnosti konania obžalovaného, ktorá je mimoriadne vysoká, spôsob spáchania trestného činu a jeho nenapraviteľné následky, súd skúmal aj možnosť uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na doživotie. Z ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a), písm. b) TZ vyplýva, že trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba za trestný čin, za ktorý to zákon v osobitnej časti dovoľuje a len za podmienok, že uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov.

Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Podľa názoru súdu prvého stupňa vzhľadom na závery znaleckých posudkov ako aj výpovede znalcov z odboru psychiatrie a psychológie však neboli splnené všetky podmienky na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Znalci uviedli, že prognóza u obžalovaného je priaznivá a možno u neho očakávať jeho nápravu pri uložení trestu odňatia slobody a tento u neho môže splniť svoj výchovný účel, pričom recidíva je v budúcnosti u obžalovaného málo pravdepodobná. Agresivita u obžalovaného nebola zvýraznená, skôr boli zistené u páchateľa sociálno-pozitívne tendencie. Preto podľa názoru súdu prvého stupňa neboli splnené podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie tak ako sú uvedené v § 47 ods. 1 TZ, ale ani v odseku 2 tohto ustanovenia, kde sa vyžaduje, aby bol páchateľ už v minulosti dvakrát potrestaný nepodmienečným tresto