Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Ešte raz k (ne)súladu zákona o osobitnom odvode vybraných finančných inštitúcií s Ústavou Slovenskej republiky a právom Európskej únie

V článku autor reaguje na už publikované názory vo vzťahu k (ne)ústavnosti osobitného odvodu vybraných finančných inštitúcii a jeho nezlučiteľnosti s právom Európskej únie. Autor poukazuje na to, že diskusie k osobitnému odvodu sťažuje aj nedostatočné vymedzenie základných konštrukčných prvkov dane (subjekt, predmet, základ, sadzba), čím sa osobitný odvod stáva do istej miery amorfným inštitútom. Pri kritickom zhodnotení možných metamorfóz osobitného odvodu však vyvstávajú problémy s naplnením kritérií ústavnosti v každej z možných podôb. Navyše sa ukazuje, že problémy spojené s nedostatočným vymedzením jedného zo základných konštrukčných prvkov sú skôr pravidlom než výnimkou pri navrhovaní osobitných sektorových odvodov na Slovensku.
1)
In the article the author reacts to already published opinions on the (unconstitutionally of the special levy of selected financial institutions and its conflict with the European Union law. The author points out that the discussions concerning the special levy are difficult due to insufficient specification of essential parts of tax (subject, object, base, and rate) which makes the special levy amorphous to some extent. Upon critical assessment of possible metamorphoses of the special levy there are issues with its fulfilling the constitutionality criteria in each of the possible metamorphoses. If further appears that the problems with insufficient specification of one of the essential parts are more of a rule than an exemption in respect to desgn of sector levies in Slovakia.
KAČALJAK, M.: Ešte raz k (ne)súladu zákona o osobitnom odvode vybraných finančných inštitúcií s Ústavou Slovenskej republiky a právom Európskej únie; Justičná revue, 72, 2020, č. 6-7, s. xx - xx.

Úvod
V Justičnej revue č. 2/2019 a č. 3/2019 boli uverejnené články Petra Kubinu a Sone Kurillovej
2)
na tému možnej (ne)ústavnosti zákona č. 384/2011 Z.z. o osobitnom odvode vybraných finančných inštitúcií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o osobitnom odvode") a jeho nezlučiteľnosti s právom Európskej únie. Vnímame, že nejde o jediný kritický hlas
3)
na adresu osobitného odvodu vybraných finančných inštitúcií (ďalej len "Osobitný odvod"), ale z hľadiska súhrnu ponúknutých argumentov považujeme uvedené články za dosiaľ najkomplexnejšie. Na druhej strane vnímame, že Osobitný odvod nie je jediným svojho druhu v Európe, hoci rozsahom zaťaženia patrí pravdepodobne medzi tie najvyššie.
4)
Od publikovania už spomínaných článkov však medzičasom došlo k významnej zmene parametrov Osobitného odvodu
5)
, čo ešte zvýraznilo niektoré ústavnoprávne problémy. V čase písania tohto článku sa tiež vedú diskusie na politickej úrovni o prípadnom zrušení Osobitného odvodu, či jeho úprave.
6)
Diskusiu okolo Osobitného odvodu však vnímame ako mimoriadne užitočnú z akademického hľadiska aj z praktického hľadiska, keďže by jej závery mohli viesť zákonodarcu pri ďalších pokusoch o zavádzanie nových verejnoprávnych dávok. Dovolíme si preto nadviazať na už publikované myšlienky a v niektorých aspektoch ich rozpracovať.
K podstate Osobitného odvodu
Prvým problémom pri hodnotení (nielen) ústavnosti Osobitného odvodu je jeho charakter. Zákonodarca totiž formuloval povinnosť platiť Osobitný odvod pomerne jednoducho, bez toho aby sa dôsledne vysporiadal so všetkými základnými konštrukčnými prvkami a najmä jednoznačne vymedzil, akú verejnú dávku vlastne Osobitný odvod predstavuje.
V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ÚS SR")
"[d]oslovný výklad ústavy neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 ústavy na iné verejné dávky a príspevky Ukladať možno iba dane a poplatky. Verejné dávky a príspevky ktoré nemajú charakter daní a poplatkov, v súlade s čl. 59 ústavy vôbec nemožno ukladať. Irelevantné je, či sa iná verejná dávka alebo príspevok uloží zákonom, na základe zákona alebo celkom mimoprávne, lebo vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu ústave.".
7)
Hoci je nutné súčasne poukázať aj na odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza, ktorý predmetnú formuláciu označil za nadbytočnú a unáhlenú, faktom ostáva, že ide o názor, s ktorým sa bude musieť ÚS SR nevyhnutne konfrontovať pri posudzovaní ústavnosti Osobitného odvodu a buď ho skorigovať, alebo zásadne sprecizovať.
Vyvstáva tu prvý problém Osobitného odvodu, spočívajúci v absencii výslovného vymedzenia jeho predmetu. ÚS SR tu pritom konštantne judikuje, že
"národná rada [je]jediným orgánom oprávneným orginárne ustanoviť zákonom dane a poplatky. Len prostredníctvom jej rozhodnutia tak môže byť legitimovaná určitá daňová alebo poplatková povinnost, pričom táto požiadavka sa vzťahuje i na všetky jej jednotlivé prvky určenie poplatníka nevynímajúc. Zákon zároveň poskytuje ochranu dotknutému jednotlivcovi, pretože ten môže na jeho základe tento zásah predvídať a súčasne sa môže domáhať ochrany v prípade, ak by jemu ustanovená povinnosť bola v rozpore so zákonom."
8)
ÚS SR v inom rozhodnutí potom v zhode s literatúrou uvádza, že pod všetkými jednotlivými prvkami je nutné myslieť minimálne tzv. podstatné náležitosti dane
9)
, t.j.
"[u]kladaním dane treba rozumieť nielen v predpísanej forme vykonané rozhodnutie o tom, že sa určitá daň bude vyberať, ale aj určenie jej základných konštrukčných prvkov (subjekt, predmet, základ a sadzba) a ďalších prvkov majúcich vplyv na spôsob postihnutia konkrétneho hmotného dobra zdanením.".
10)
V otázke predmetu Osobitného odvodu však uvedená požiadavka určitosti nie je jednoznačne naplnená.
Teoreticky by bolo možné predmet Osobitného odvodu vyvodiť z ostatných konštrukčných prvkov a tiež z celkového kontextu prijatia Zákona o osobitnom odvode a jeho novelizácií. Absencia jeho jasného vyjadrenia však do istej miery znemožňuje posudzovanie ústavnej súlad- nosti a interpretáciu ostatných troch prvkov (subjekt, základ a sadzba).
Z ostatných troch prvkov a celkového kontextu Zákona o osobitnom odvode je však súčasne možné identifikovať najmenej tri možné podoby Osobitného odvodu, pričom v zásade platí, že žiadne dve vedľa seba neobstoja súčasne.
Konkrétne.
1. Ak je predmetom odvodu samotný výkon činnosti finančnej inštitúcie spadajúcej do taxatívneho vymedzenia v § 1 písm. a) Zákona o osobitnom odvode, resp. potenciálny príjemztejto činnosti, na Osobitný odvod možno nahliadať ako na priamu daň (ekvivalent dane z príjmu). V prospech tejto alternatívy možno argumentovať napríklad odkazom na § 6 ods. 1 Zákona o osobitnom odvode, ktorý môže naznačovať, že úmyslom zákonodarcu bolo zabrániť tomu, aby banka Odvod preniesla na svojich klientov a teda z neho
de facto
urobila nepriamu daň.Túto interpretáciu však mierne sťažuje fakt, že v zmysle § 9 Zákona o osobitnom odvode bolo predmetné ustanovenie účinné len do 31. decembra 2014.
2. Ak sú predmetom odvodu prostriedky klientov (resp. veriteľov) banky (t.j. ak prihliadneme na to, že základ sa vypočítava zo sumy pasív banky
11)
), na Osobitný odvod možno nahliadať ako na nepriamu daň (ekvivalent spotrebnej dane). V prospech tejto alternatívymožno argumentovať tým, že základ a sadzba odvodu nie sú nijako naviazané na príjem banky a ani sa nezdajú byť spoľahlivo indikujúce mieru ziskovosti banky.
A contrario
tiež z § 9 Zákona o osobitnom odvode možno vyvodiť, že zákonodarca priamo predpokladá prenos bremena Osobitného odvodu na klientov banky.
12)
3. Napokon na Osobitný odvod možno nahliadať nie ako na daň, ale ako na zákonné poistenie pre prípad finančných kríz v bankovom sektore, ako indikuje § 4 ods. 2 Zákona o osobitnom odvode. Základ pre výpočet odvodu a odôvodnenie jeho voľby v dôvodovej správe
13)
a skutočnosť, že prostriedky z Osobitného odvodu mali byť zo zákona účelovo viazané, by favorizovali túto alternatívu.Túto interpretáciu však sťažuje postupné rozširovanie účelov, na ktorý môžu by prostriedky z Osobitného odvodu použité, čím sa posilňoval daňový charakter Osobitného odvodu na úkor toho poistného. Rozlišovanie medzi jednotlivými možnosťami je navyše sťažené aj tým, že zákonodarca sa nedrží štandardného terminologického vymedzenia daňových subjektov (napr. daňovník, platiteľ dane), ale Zákon o osobitnom odvode pre označenie subjektu používa pojem "banka".
14)
Možno tak argumentovať, že skôr uvedená nejasnosť (resp. amorfnosť) Osobitného odvodu predstavuje potenciálny defekt ústavnoprávneho rozmeru.
Na účely ďalšej diskusie si však dovolíme rozvinúť každú jednu z troch naznačených línií.
Osobitný odvod ako priama daň
Východiskovým bodom pri posudzovaní ústavnosti daníje široké pole voľného uváženia štátov v daňových otázkach (
wide margin of appreciation)
uznané v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva
15)
a
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Justičná revue 6-7/2020

6-7/2020
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Justičná revue

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

zobraziť všetky seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov