LIBER IV, TITULUS II: QUOD METUS CAUSA GESTUM ERIT (pars prima)

Z latinského originálu Corpus iuris civilis, vol. 1: Iustiniani Digesta pripravujú: Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

Ait praetor: 'Quod metus causa gestum erit, ratum non habebo'. olim ita edicebatur 'quod vi metusve causa': vis enim fiebat mentio propter necessitatem impositam contrariam voluntati: metus instantis vel futuri periculi causa mentis trepidatio. sed postea detracta est vis mentio ideo, quia quodcumque vi atroci fit, id metu quoque fieri videtur.

Prétor hovorí: 'To, čo sa urobilo zo strachu, neschválim'. Kedysi to bolo vyhlásené takto: 'čo sa urobilo pod násilím alebo zo strachu', lebo násilie bolo zmienené kvôli vnútenej nevyhnutnosti, ktorá je protikladná k (ozajstnej) vôli, strach ako zdesenie mysle kvôli hroziacemu alebo budúcemu nebezpečenstvu. Neskôr sa však zmienka o násilí odstránila, pretože čokoľvek sa deje kvôli hrubému násiliu, uznáva sa, že sa to deje aj zo strachu.

Vis autem est maioris rei impetus, qui repelli non potest.

Násilie však znamená útok silnejšej povahy, ktorý sa nedá odvrátiť.

Continet igitur haec clausula et vim et metum, et si quis vi compulsus aliquid fecit, per hoc edictum restituitur.

Táto klauzula sa teda vzťahuje aj na násilie, aj na strach a ak niekto urobil niečo donútený násilím, prostredníctvom tohto ediktu dôjde k navráteniu do pôvodného stavu.

Ego puto etiam servitutis timorem similiumque admittendum.

Domnievam sa, že pripustiť sa musí aj strach z otroctva a podobných vecí.

Metum accipiendum Labeo dicit non quemlibet timorem, sed maioris malitatis.

Labeo hovorí, že strach sa nesmie chápať ako akákoľvek obava, ale ako strach z väčšieho zla.

Metum autem non vani hominis, sed qui merito et in homine constantissimo cadat, ad hoc edictum pertinere dicemus.