LIBER III, TITULUS VI: DE CALUMNIATORIBUS 3. kniha, 6. titul: O zlomyseľných žalobcoch

Hoc autem iudicium non solum in pecuniariis causis, sed et ad publica crimina pertinere Pomponius scribit, maxime cum et lege repetundarum teneatur, qui ob negotium faciendum aut non faciendum per calumniam pecuniam accepit.

Qui autem accepit pecuniam sive ante iudicium sive post iudicium acceptum, tenetur.

Sed et constitutio imperatoris nostri, quae scripta est ad Cassium Sabinum, prohibuit iudici vel adversario in publicis vel privatis vel fiscalibus causis pecuniam dare, et ex hac causa litem perire iussit. nam tractari potest, si adversarius non per calumniam transigendi animo accepit, an constitutio cessat? et puto cessare sicuti hoc quoque iudicium: neque enim transactionibus est interdictum, sed sordidis concussionibus.

Pecuniam autem accepisse dicemus etiam si aliquid pro pecunia accepimus.

Pomponius píše, že takáto žaloba sa týka nielen peňažných prípadov, ale aj verejných trestných činov, najmä keď ten, kto kvôli zlomyseľnému konaniu alebo nekonaniu sporu prijal peniaze, je viazaný zákonomo náhrade za vydieranie.

Zodpovedá z tejto žaloby (každý), kto prijal peniaze či pred začatím sporu alebo po ňom.

Ale aj konštitúcia nášho cisára, ktorá bola napísaná Cassiovi Sabinovi, zakázala dať peniaze sudcovi alebo protistrane vo verejných, súkromných alebo fiškálnych prípadoch a nariadila, že z tohto dôvodu zaniká spor. Lebo môže sa premýšľať nad tým, či je konštitúcia nečinná, ak protistrana prijala peniaze s úmyslom pokonať sa bez zlomyseľnej žaloby. A domnievam sa, že je nečinná tak ako aj táto žaloba, lebo nie pokonávky boli zakázané, ale nečestné vydierania.