Neplatnosť právnych úkonov a rekodifikácia občianskeho práva

Právny úkon - dogmaticky vzaté - je právna skutočnosť, teda skutočnosť (jav), ktorá v zmysle objektívneho práva spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv. Ide teda o skutočnosť, ktorú predpokladá hypotéza právnej normy a s ktorou táto norma spája právne následky práve v podobe vzniku, zmeny alebo zániku subjektívneho práva. Zároveň musí byť táto skutočnosť založená na ľudskom správaní a to správaní vôľovom. Dôvodom je, že právne úkony sú nástrojom, ktorý objektívne právo poskytuje subjektom práva, aby svojím vlastným správaním regulovali svoje vzájomné právne vzťahy a zakladali, menili alebo rušili subjektívne práva, a to podľa svojej vlastnej vôle. Preto - - nebude možné hovoriť o právnom úkone, ak ľudské správanie nie je založené práve na vôli, či už skutočnej alebo normatívnej, teda na chcení vyvolať vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv.

Z tejto definície vidieť, že prejav vôle má v právnom, teda legislatívnom jazyku význam odlišný od významu, aký by sa mu mohol prisúdiť v bežnom styku. Nejde totiž len o vonkajšiu manifestáciu vôle. Z toho, čo bolo doteraz povedané, vyplýva, že podmienkou je, po prvé, aby konajúca osoba chcela prejavom svojej vôle vyvolať právne následky, a, po druhé, aby išlo o také následky, ktoré podľa práva nastávajú len a len preto, lebo ich konajúca osoba chcela vyvolať. Z toho vyplýva, že o prejav vôle v tomto význame nepôjde, ak konajúca osoba právne následky vôbec nechcela vyvolať. Napríklad, ak ide len o sľub spoločenskej úsluhy. Rovnako o prejav vôle nepôjde, ak by právne následky v dôsledku správania konajúcej osoby nastali aj vtedy, ak by ich táto osoba vôbec nechcela vyvolať. Napríklad, odtrhnutie ovocia zo stromu nebude prejavom vôle, a to aj napriek tomu, že konajúca osoba ovocie odtrhla s cieľom z tohto ovocia vytvoriť samostatnú vec, a teda s cieľom vzniku samostatného vlastníckeho práva k tomuto ovociu. Tento následok (vznik vlastníckeho práva) by totiž nastal tak či tak, aj keby si konajúca osoba takýto následok vôbec neuvedomovala.

Pojmy prejav vôle a právny úkon nemožno teda úplne stotožňovať: prejav vôle je niekedy len prvkom právneho úkonu, aj keď nevyhnutným. Z tohto dôvodu návrh nepreberá definíciu právneho úkonu dnes zakotvenú v § 34 Občianskeho zákonníka ("OZ"), a to práve kvôli jej nepresnosti (ale aj kvôli jej nevhodnosti). Návrh sa však zároveň ani nesnaží túto definíciu nahradiť inou. Podstatným je totiž pojem "prejav vôle", ktorý návrh, naopak, definuje. Z povahy veci však vyplýva, že právnym úkonom je taká právna skutočnosť (teda skutočnosť reálne vyvolávajúca vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností), ktorá je založená na aspoň jednom prejave vôle a prípadne aj na iných právnych faktoch.

Vo sfére individuálnej autonómie vôle teda právo necháva práve na individuálne subjekty, aby sa samotné rozhodli, či právne následky predvídané právom nastanú alebo nie, resp. či sa ich právna situácia bude riadiť nimi stanovenými pravidlami, ktoré právo síce nepredvída, ale ani nezakazuje. Nástrojom realizácie tohto rozhodnutia sú pritom práve a výlučne právne úkony, teda úkony založené na prejavoch vôle. Len ich prostredníctvom si totiž môžu subjekty samotné upravovať súkromnoprávne vzťahy. Tento význam právnych úkonov nemožno strácať zo zreteľa.

Východiskom pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov - ale aj pri nastavovaní príslušnej právnej úpravy - musí byť preto rešpektovanie vôle jednotlivcov regulovať svoje právne vzťahy, samozrejme, pokiaľ ide o sféru individuálnej autonómie. To znamená, že ak jednotlivec prejavil vôľu založiť, zmeniť alebo zrušiť subjektívne práva v oblasti, kde tak urobiť môže, tak by sa nemali hľadať zbytočné prekážky, ako mu túto vôľu prekaziť, resp. ako na ňu neprihliadať. Platí to však aj opačne: právny úkon je úkonom, ktorý skutočne zakladá, mení a ruší subjektívne práva. Preto by mal spĺňať minimálne štandardy a tam, kde splnené nie sú, nemal by sa takýto úkon zohľadniť.