Cezhraničný úpadok a jeho riešenie
O cezhraničný úpadok pôjde v prípade, ak dlžník má svojich veriteľov a majetok v rôznych krajinách. Typickým príkladom cezhraničného úpadku je úpadok spoločnosti, ktorej miesto skutočného výkonu a veritelia sú v inej krajine, ako je krajina, v ktorej je spoločnosť registrovaná. Zjednodušene povedané, ide o spoločnosť, ktorá má sídlo zapísané v obchodnom registri jedného štátu, samotný podnik/prevádzka sa však nachádza v inom štáte.1) 2)
Ďalším3) častým príkladom, v ktorom pôjde o cezhraničný úpadok, je úpadok spoločnosti, ktorá je súčasťou nadnárodnej skupiny zloženej z viacerých spoločností, pozostávajúcej z jednej materskej a niekoľkých dcérskych. Typickými príkladmi takýchto nadnárodných holdingov sú napríklad automobilky, ktoré majú oficiálne registrované sídlo v jednom štáte, ale niekoľko ďalších pobočiek roztrúsených po celej Európe.4)
V súčasnosti máme na medzinárodnej úrovni dva režimy pravidiel regulujúcich riešenie cezhraničného úpadku. V najširšom spektre, v oblasti medzinárodného obchodovania, si krajiny upravujú vzájomné vzťahy prostredníctvom bilaterálnych, resp. multilaterálnych medzinárodných zmlúv. Príkladným zákonom, ktorý ustanovuje určité modelové pravidlá, ako by sa cezhraničný úpadok mohol na medzinárodnej úrovni riešiť, je Modelový zákon UNCITRAL o cezhraničnom úpadku (ďalej aj "Modelový zákon"). Samozrejme, na rozdiel od nového Nariadenia EÚ, ktoré má záväznú formu pre členské štáty EÚ, je Modelový zákon len akýmsi ukážkovým zákonom, ktorý ustanovuje určitú formu, ako by sa cezhraničný úpadok mohol riešiť. Je na štátoch, či si uvedené pravidlá upravia v rámci medzinárodných zmlúv s inými krajinami, alebo sa prípadne inšpirujú a ukotvia ich vo svojich národných poriadkoch.
Pokiaľ ide o prepojenie nového Nariadenia EÚ a Modelového zákona, nové Nariadenie EÚ naň odkazuje v bode 48 preambuly: "
V rámci vzájomnej spolupráce by mali správcovia a súdy dbať na osvedčené postupy spolupráce pri cezhraničných insolvenčných konaniach, ako sú stanovené v zásadách a usmerneniach komunikácie a spolupráce, ktoré prijali európske a medzinárodné organizácie pôsobiace v oblasti insolvenčného práva, a najmä v príslušných usmerneniach, ktoré vypracovala Komisia Organizácie Spojených národov pre medzinárodné obchodné právo (UNCITRAL).
"
Čo je však dôležité podotknúť, Modelový zákon sa na rozdiel od nového Nariadenia EÚ skôr zameriava na podporu spolupráce a koordinácie medzi jurisdikciami, než na zjednotenie hmotného insolvenčného zákona a rešpektuje rozdiely medzi vnútroštátnymi procesnými a hmotnoprávnymi predpismi.
Čo sa týka cezhraničného úpadku, Modelový zákon definuje cezhraničný úpadok obdobne ako nové Nariadenie EÚ. Na účely Modelového zákona o cezhraničný úpadok pôjde vtedy, ak dlžník má aktíva a veriteľov vo viac ako jednom štáte alebo v prípade, keď veritelia dlžníka sú v inom štáte, ako je štát, v ktorom prebieha konkurzné konanie. Základným konceptom Modelového zákona v súvislosti s medzinárodným úpadkom je určenie miesta "hlavného konania". Modelový zákon definuje miesto určenia hlavného konania ako miesto hlavného záujmu dlžníka - v skratke nazývané COMI dlžníka, z anglického "Centre of Main Interest". Všetky ostatné konania súvisiace s úpadkom dlžníka, ktoré prebiehajú v ostatných štátoch, v ktorých má dlžník obchodné pobočky, sa potom nazývajú vedľajšie konania.
V rámci EÚ nie je zavedený jednotný proces pre riešenie úpadku a jednotlivé štáty používajú rôzne formy, ktoré sú modifikované a prispôsobené národným právnym poriadkom. Výpočet jednotlivých konaní, ktoré sa v štátoch používajú na riešenie úpadku, nájdeme v prílohe A nového Nariadenia EÚ. Jednotlivé konania, ktoré sa v uvedenej prílohe nachádzajú, predkladajú štáty Európskej komisii, ktorá uvedené konanie následne zapíše do zoznamu.
Jedným z hlavných benefitov uvedeného zoznamu je, že po otvorení takéhoto konania je toto konanie automaticky uznané aj v inom členskom štáte (článok 19 nového Nariadenia EÚ).
Otázne však ostáva, čo s konaniami, ktoré štáty opomenuli, prípadne ktoré komisia nezapísala do zoznamu, no spĺňajú podmienku insolvenčného konania v súlade s článkom 1 nového Nariadenia EÚ.
Pôvodné Nariadenie EÚ síce obsahovalo ustanovenie o tom, že konania, na ktoré sa nariadenie vzťahuje, sa nachádzajú v prílohe A, ale nevylučovalo iné konania, ktoré sa v uvedenej prílohe nenachádzali. Zároveň definícia konkurzného konania v článku 1 pôvodného Nariadenia EÚ veľmi široko definovala, čo všetko sa pod "konkurzným konaním" rozumie.
Jasnejšie v tom urobilo nové Nariadenie EÚ, ktoré v bode 9 preambuly zakotvilo, že: "
Toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na vnútroštátne insolvenčné konania, ktoré sa neuvádzajú v prílohe A
". Ide však len o odporúčanie, a nie o absolútne vylúčenie ostatných konaní, ktoré nie sú uvedené v prílohe. Zároveň týmto ustanovením nové Nariadenie EÚ pripustilo existenciu aj iných foriem riešení úpadku v rámci vnútroštátneho práva, okrem tých uvedených v prílohe A.
Nové Nariadenie EÚ však oproti pôvodnému Nariadeniu EÚ presnejšie zadefinovalo, ktoré konania možno subsumovať pod dané nariadenie. Oproti pôvodnému Nariadeniu EÚ sa definícia v článku 1 rozšírila o
"predbežné konanie, ktoré je založené na právnych predpisoch týkajúcich sa platobnej neschopnosti a v ktorom na účely záchrany, zmeny obsahu záväzkov, reštrukturalizácie alebo likvidácie: a) je dlžník úplne alebo čiastočne zbavený práva nakladať so svojím majetkom a je vymenovaný správca; b) majetok a záležitosti dlžníka podliehajú kontrole alebo dohľadu zo strany súdu; alebo c) súd nariadi dočasné prerušenie konania, v ktorom dochádza k individuálnemu vymáhaniu nárokov, alebo k takémuto prerušeniu dôjde zo zákona, aby sa mohli uskutočniť rokovania medzi dlžníkom a jeho veriteľmi za podmienky, že v konaní, ktoré sa prerušuje, sa prijmú vhodné opatrenia na ochranu kolektívneho záujmu veriteľov, a ak sa nedosiahne žiadna dohoda, toto konanie predchádza konaniu uvedenému v písmene a) alebo b)".
Nové Nariadenie EÚ rozšírením tejto definície vylúčilo konania, ktoré nie sú založené na právnych predpisoch týkajúcich sa platobnej neschopnosti, čím sa zúžil rozsah pôsobnosti uvedeného nariadenia. V bode 16 preambuly, nové Nariadenie EÚ túto definíciu ďalej doplnilo: "
Toto nariadenie by sa malo vzťahovať na konania, ktoré sú založené na právnych predpisoch týkajúcich sa platobnej neschopnosti. Konania, ktoré sú založené na všeobecnom práve obchodných spoločností, ktoré nie je určené výl
