Odvetvie medzinárodného práva súkromného sa vyvinulo na účel riešenia viacerých otázok, ktoré je nevyhnutné zodpovedať pri prípadoch s tzv. cudzím prvkom. Najkľúčovejšie otázky spočívajú v určení právomoci, rozhodného práva a v identifikovaní podmienok pre uznanie a výkon cudzích rozhodnutí, uznanie verejných listín a pod. Úlohou celého medzinárodného práva súkromného je zastrešiť súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom. Práve cudzí prvok je aspekt, ktorý odlišuje všetky ostatné súkromnoprávne vzťahy od tých, ktoré spadajú pod úpravu noriem medzinárodného práva súkromného. Účelom nášho
Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
"je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, obchodné, rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom...
",
8)
pričom zákon konkrétne nešpecifikuje, v čom by mal cudzí prvok spočívať. K aktivácii týchto noriem je nevyhnutné, aby bol cudzí prvok dostatočne relevantný
9)
a na jeho existenciu musí súd prihliadať
ex offo
.
10)
Hoci legálna definícia absentuje, doktrína medzinárodného práva súkromného hovorí, že cudzí prvok vyjadruje určitý
nexus
súkromnoprávneho vzťahu k inému štátu,
11)
na základe ktorého dochádza k stretu viacerých právnych poriadkov. Cudzí prvok môže mať objektívny charakter, nezávislý od vôle subjektov, alebo subjektívny, ktorý odráža vôľu subjektov. Najčastejšie býva objektívny cudzí prvok založený na subjekte,
12)
to znamená, že jedna zo strán vzťahu má príslušnosť iného štátu, prípadne má v inom štáte obvyklý pobyt či bydlisko. Okrem subjektu však môže cudzí prvok spočívať v predmete a aj v inej právnej skutočnosti, pričom môže mať skutkovú aj právnu povahu.
13)
Ako uvádzajú P. Lysina a kol., cudzí prvok je považovaný za
conditio sine qua non
pre aktiváciu noriem medzinárodného práva súkromného.
14)
Formy cudzieho prvku z pohľadu slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy naznačujú, že tradičná koncepcia medzinárodného práva súkromného vychádza z objektívneho chápania tohto prvku. Z pohľadu našej vnútroštátnej právnej úpravy subjektívny cudzí prvok, založený výlučne na základe vôle strán súkromnoprávneho vzťahu, nebude spôsobilý aktivovať vnútroštátne normy medzinárodného práva súkromného. Z pohľadu
Zákona o MPSaPpreto nebude voľba rozhodného práva, alebo voľba právomoci cudzieho fóra dostačujúca pre aktiváciu zákona.
15)
Odlišný prístup od tejto tradičnej koncepcie sa vyvíja v úniovom práve, čím sa zaoberáme v nadchádzajúcej časti predloženého príspevku.
Cudzí prvok môže byť prítomný v samotnom súkromnoprávnom vzťahu, alebo môže byť prítomný v konaní, prípadne najčastejšie v oboch rovinách kumulatívne. Práve toto prepojenie spôsobuje, že všetky tieto vzťahy spadajú pod jednu oblasť medzinárodného práva súkromného.
16)
V prípadoch, v ktorých je cudzí prvok prítomný výlučne v konaní, sa vyžaduje osobitný prístup v tom zmysle, že sa aplikuje v procesnej rovine vybraná osobitná skupina noriem medzinárodného práva procesného. V týchto konaniach nemusí ísť ani o konanie o súkromnoprávnom vzťahu s cudzím prvkom, môže ísť o rýdzo vnútroštátny súkromnoprávny vzťah, v ktorom je cudzí prvok zastúpený výlučne v konaní, napr. ak sa určitý úkon realizuje v cudzine, ak sa žiada o výkon a uznanie cudzieho rozhodnutia, predkladá sa cudzia verejná listina a pod.
17)
V tradičnom ponímaní medzinárodného práva súkromného je cudzí prvok v súkromnoprávnom vzťahu jediným aktivátorom noriem medzinárodného práva súkromného. V rýdzo vnútroštátnych prípadoch sa preto uplatňujú právne normy príslušného štátu, zatiaľ čo v prípadoch, ktoré majú určité prepojenie k inému štátu, sa prostredníctvom noriem medzinárodného práva súkromného identifikuje, súdy ktorého štátu budú mať právomoc spor vyplývajúci z daného vzťahu prejednať a právo ktorej krajiny bude právom rozhodným.
Európskej únii ("Únia"), s výnimkou určitých oblastí, absentuje právomoc pre hmotnoprávnu harmonizáciu záväzkového práva. Práve z tohto dôvodu je Únia aktívna v rámci právomoci, ktorú má zverenú v oblasti justičnej spolupráce v občianskych a obchodných veciach. Únia je zároveň vnútorným trhom, ktorý sa vyznačuje voľným pohybom štyroch základných slobôd, tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Vzhľadom na to, že občania Únie ako primárni beneficienti týchto slobôd využívajú možnosti, ktoré im vnútorný trh EÚ bez hraníc ponúka, bolo nevyhnutné zastrešiť úniovou úpravou aj celý európsky justičný priestor tak, aby sa pre intra-úniové
18)
súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom harmonizovali normy medzinárodného práva súkromného. Tieto normy existujú paralelne popri národnej úprave medzinárodného práva súkromného, sú súčasťou právnych poriadkov členských štátov a v prípade kumulatívne naplnenej pôsobnosti oboch prameňov sú nositeľom aplikačnej prednosti. Normy vnútroštátne zostávajú naďalej v platnosti, ale uplatnia sa výlučne v prípadoch, v ktorých nemajú predpisy Únie naplnenú pôsobnosť.
Únia prijíma v oblasti justičnej spolupráce nariadenia, ktoré sú ako akt sekundárneho práva EÚ priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
19)
Z tohoto dôvodu je potrebné vykladať všetky nariadenia autonómne, vo svetle úniového práva, najmä príslušnej judikatúry Súdneho dvora, aby sa zabezpečila ich jednotná aplikácia v rámci všetkých členských štátov EÚ. Práve s ohľadom na autonómnosť, cudzí prvok v zmysle úniových nariadení je potrebné vnímať optikou úniového práva a nie vnútroštátnej koncepcie medzinárodného práva súkromného jednotlivých členských štátov.
2 Cudzí prvok v úniovom medzinárodnom práve súkromnom
V úniovom
acquis
môžeme sledovať postupne čoraz hlbšiu harmonizáciu v rámci medzinárodného práva súkromného. Je potrebné zabudnúť na tradičnú koncepciu medzinárodného práva súkromného a vnímať vybrané predpisy vo svetle úniového
acquis
, autonómneho výkladu, najmä zásad a princípov práva EÚ, a tiež v kontexte vnútorného trhu EÚ. Právna úprava v nariadeniach Brusel Ia a Brusel IIb
20)
prináša "piatu slobodu vnútorného trhu", voľný pohyb rozhodnutía verejných listín v rámci EÚ. Predložený príspevok sa zameriava na režim určovania právomoci v občianskych a obchodných veciach obsiahnutý v Nariadení Brusel Ia. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný režim určovania právomoci v občianskych a obchodných veciach predstavuje práve nariadenie Brusel Ia, ktoré spolu s nariadeniami Rím I
21)
a Rím II
22)
, zastrešujúcimi oblasť určovania rozhodného práva, tvorí kompaktný celok. Uvedené nariadenia je nevyhnutné vykladať vo vzájomnej korelácii a ich vecná pôsobnosť a ustanovenia by mali byť vzájomne zlučiteľné.
23)
Akým spôsobom sa vzájomná korelácia uplatní pri existencii cudzieho prvku, si priblížime v tejto časti príspevku.
Pre naplnenie pôsobnosti týchto nariadení je nevyhnutná prítomnosť cudzieho prvku.
Ratione materiae
v nariadení Rím I je pozitívnym spôsobom definovaná takto:
"Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach."
24)
Cudzí prvok je v tomto prípade definovaný ako stret rôznych právnych poriadkov, ale nie je presne určené, v čom by mal spočívať. Ako sme už uviedli, pre aktiváciu vnútroštátnej úpravy v
Zákone o MPSaP nebude postačujúce, že strany majú záujem vyvolať subjektívny cudzí prvok, zhmotnený vo voľbe rozhodného práva, prípadne vo voľbe právomoci. Slovenský
zákon o MPSaP, z nášho pohľadu, vyžaduje pre uplatnenie hlbší vzťah k zahraničiu a výlučne záujem strán aktivovať
Zákon o MPSaPnebude postačovať. Ako uvádzajú viacerí autori, najmä okolo francúzskych koncepcií sa na prelome 19. a 20. st. objavuje názor, že voľba podčiarkujúca zmluvnú autonómiu strán by mohla sama osebe vyvolať cudzí prvok v súkromnoprávnom vzťahu.
25)
V rámci úniových nariadení je potrebné vnímať perspektívu vnútorného trhu, ktorý funguje ako priestor bez akýchkoľvek vnútorných hraníc,
26)
a tak ho vnímajú aj nariadenia Rím I, Brusel Ia a ďalšie. Z dôvodu právnej istoty v európskom justičnom priestore bolo nevyhnuté ustanoviť, či voľba rozhodného práva, podčiarkujúca autonómiu vôle strán ako kľúčovú zásadu súkromného práva, bude postačovať pre vyvolanie cudzieho prvku podľa nariadenia Rím I. V samotnej preambule Rím I stojí: "
Sloboda strán zvoliť si rozhodné právo by mala byť jedným zo základných prvkov systému kolíznych noriem v oblasti zmluvných záväzkov."
27)
Čl. 3 ods. 3 Nariadenia ustanovuje, že:
"ak sa v čase voľby všetky ostatné prvky súvisiace so situáciou nachádzajú v inej krajine, než je krajina, ktorej právo sa zvolilo, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie ustanovení práva tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou."
28)
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že voľba rozhodného práva môže vystupovať ako jediný cudzí prvok pri aktivácii nariadenia Rím I, pričom nie je relevantné, či došlo aj k dojednaniu prorogačnej doložky, alebo nie.
29)
Obdobnú úpravu nachádzame v čl.