Dispozičná a koncentračná zásada v správnom súdnictve (ZSP 42/2022)

§ 134 ods. 1,2, § 462 ods. 1, § 469 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
§ 79 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov
§ 28 ods. 1, § 87 ods. 8 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov

V správnom súdnictve platí dispozičná a koncentračná zásada, z ktorých plynie, že žalobca určuje predmet a rozsah prieskumnej činnosti správneho súdu, pričom žalobca môže rozširovať žalobné body len v rámci zákonom ustanovenej lehoty na podanie žaloby.

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Sžfk/5/2019

Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že napadnuté oznámenie žalovaného považuje za nezákonné a ukracuje ho na jeho právach, pretože ním došlo k zmene výšky daňového nedoplatku vyplývajúceho z predpisov hmotného práva. V dôvodoch správnej žaloby uviedol, že s účinnosťou od 15. januára 2016 bol na majetok úpadcu S. O., s. r. o. vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho postup uplatňovania práv a pohľadávok v konkurze podlieha prednostne špeciálnej úprave zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“ alebo „ZKV“).

Žalobca ďalej uviedol, že na základe jeho žaloby prebieha na krajskom súde pod sp. zn. 5S/19/2016 konanie o preskúmanie nezákonnosti postupu a rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo 4. marca 2016 o potvrdení dodatočného platobného výmeru správcu dane z 15. júla 2015, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 501 396,69 eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť 326 946,02 eur. Podľa žalobcu je toto rozhodnutie nezákonné a preto namieta, že predmetná pohľadávka správcu dane titulom vlastnej daňovej povinnosti žalobcu vo výške 326 946,02 eur neexistuje a teda nemožno použiť daňový preplatok úpadcu na nadmernom odpočte DPH na jej zaplatenie.

Žalobca v žalobe brojil najmä proti postupu a rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR zo 4. marca 2016. K napadnutému oznámeniu uviedol len to, že proti pohľadávke úpadcu, ktorá vznikla 23. septembra 2017, teda po vyhlásení konkurzu, si žalovaný započítal svoju domnelú pohľadávku vzniknutú 15. júla 2015 (v deň vydania dodatočného platobného výmeru), teda pred vyhlásením konkurzu. Také započítanie je podľa žalobcu v rozpore so zákonom, resp. nie je možné, pričom kritériom pre zistenie započítateľnosti pohľadávok je podľa neho okamih ich vzniku, nie splatnosti.

Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že nadmerný odpočet na DPH vo výške 4 071,64 eur za zdaňovacie obdobie júl 2017 sa považuje za pohľadávku, ktorá vznikla úpadcovi po vyhlásení konkurzu, keďže konkurz bol vyhlásený súdom 15. januára 2016. Táto pohľadávka úpadcu je spôsobilá na započítanie s pohľadávkou voči úpadcovi na daňovom nedoplatku za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 326 946,02 eur, ktorá tiež vznikla po vyhlásení konkurzu 30. marca 2016, kedy nadobudli vykonateľnosť rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového orgánu o jej vyrubení. Vzhľadom na princíp prezumpcie správnosti individuálnych právnych aktov (aktov aplikácie práva), podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o vyrubení daňovej povinnosti a prebiehajúce súdne konanie (v