Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Fideikomisárna substitúcia de lege ferenda
Fideikomisárna substitúcia de lege ferenda
JUDr.
Katarína
Valová
PhD.
Komisia pre rekodifikáciu súkromného práva
Mgr.
Olivér
Bakos
Legislatívna skupina Prezídia Notárskej komory SR
Fideikomisárna substitúcia ako inštitút dedičského práva v
minulosti
Inštitút fideikomisu bol známy už v klasickom rímskom práve. Spočiatku sa chápal ako
určitá mravná povinnosť dediča odovzdať vec alebo iné plnenie fideikomisárovi. Jeho forma nebola
osobitne regulovaná, fideikomis bol len neformálnou prosbou adresovanou dedičovi a dedičova
obligácia vydať niečo inej osobe bola len mravnou povinnosťou. Fideikomis sa neskôr stal právne
záväzným a Justinianus ho napokon postavil na rovnakú úroveň s inštitútom odkazu.
Paralelne s týmto vývojom vznikol aj inštitút tzv. univerzálneho fideikomisu. Jeho
podstatou bolo odovzdanie celej pozostalosti fideikomisárovi na príkaz poručiteľa, pričom sa dedič
dostal do nevýhodnej situácie, pretože z dedičstva nemal žiadne úžitky, napriek tomu bol zodpovedný
za dlhy poručiteľa. Tieto problémy sa vyriešili zavedením námietky dediča
exceptio restitutae
hereditatis,
vznesením ktorej zodpovednosť prešla na fideikomisára a tzv. Pegaziánskej kvarty
(právo
dediča na jednu štvrtinu dedičstva nezaťaženú fideikomisom).1)Podobne ako iné inštitúty rímskeho práva, aj fideikomisárna substitúcia sa prostredníctvom
recepcie stala súčasťou uhorského dedičského práva šľachticov. Vyvinuli sa dva inštitúty
náhradníctva:
substitutio vulgaris
spočívalo v ustanovení náhradného dediča pre prípad, že by
prvotne ustanovený dedič dedičstvo z akéhokoľvek dôvodu (napr. predumretie poručiteľa, odmietnutie
dedičstva) nenadobudol,2)substitutio fideicomissaria
predstavoval zverenecké nástupníctvo v dnešnom chápaní.
Išlo o príkaz dedičovi, aby po určitom čase alebo v prípade určitej udalosti odovzdal pozostalosť
následnému dedičovi. "Poručiteľ pritom mohol dedičovi uložiť, aby podstatu dedičstva až do
vydania zachoval a vydal ju následnému dedičovi celú, takže dedič mohol z dedičstva brať len úžitky
a požitky, alebo mu mohol dedičstvo zanechať tak, že bude povinný vydať len to, čo mu pri riadnom
užívaní a správe zostane."
3)Testovacia sloboda bola v období feudalizmu značne obmedzená najmä inštitútom
.Fideikomisárna substitúcia teda ako inštitút uhorského obyčajového práva
bola súčasťou nášho právneho poriadku až do roku 1950. Socialistické zákonodarstvo s cieľom potlačiť
súkromné vlastníctvo sa snažilo čím viac obmedzovať dispozičné právo občanov s majetkom. Výnimkou
nebola ani úprava dedičského práva, ktoré uprednostňovalo dedenie zo zákona a výrazne obmedzilo
testovaciu slobodu. Podľa druhej vety § 550 zákona č.
141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka
aviticity
. Zrušením aviticity a ostatných reforiem z roku 1848 sa vytvoril priestor pre
zrušenie právneho partikularizmu a na zavedenie jednotného právneho poriadku (vrátane
dedičskoprávnych noriem) pre celé obyvateľstvo Uhorska bez ohľadu na pôvod. V dôsledku politických
zmien po páde revolúcie z roku 1848 sa však tieto očakávania nenaplnili. Po násilnom zavedení
rakúskeho právneho poriadku (vrátane rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka ABGB) bola napokon
v roku 1860 obnovená platnosť uhorského obyčajového práva. Keďže mnohé právne normy už nezodpovedali
požiadavkám doby, ich aplikovateľnosť a funkčnosť justície musela zabezpečiť Judexkuriálna
konferencia prijatím tzv. Dočasných súdnych pravidiel
4), ktoré pomerne
stručne, ale pokrokovo upravili niektoré otázky dedičského práva. Obsahové náležitosti závetov a
iných právnych úkonov pre prípad smrti však upravovali v minimálnom rozsahu. Nič sa nezmenilo ani
prijatím zákonného článku č. XVI z roku 1876, ktorého predmetom úpravy boli len formálne náležitosti
úkonov mortis causa
"neplatné bolo aj ustanovenie závetu, že to, čo sa
zanecháva, má dedič nadobudnúť len na určitý čas alebo neskoršie než dňom poručiteľovej smrti, ako
aj ustanovenie závetu o tom, na koho má prejsť dedičstvo po dedičovej smrti".
Týmto sa zrušila
možnosť pre poručiteľa ustanoviť zvereneckého nástupcu (následného dediča), no v zmysle prechodného
ustanovenia § 565 ods. 2 vtedajšieho Občianskeho
zákonníka to platilo len v prípade, ak poručiteľ zomrel po 31. decembri 1950. Znamenalo to,
že k prechodu majetku na následného dediča mohlo dôjsť aj po účinnosti vtedajšieho
Občianskeho zákonníka za predpokladu, že poručiteľ
zomrel ešte pred jeho účinnosťou. K definitívnej likvidácii fideikomisárnej substitúcie došlo až
účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
Prechodné ustanovenie § 503 ods. 2 uvedeného
Občianskeho zákonníka vyslovilo, že sa zrušujú všetky obmedzenia dedičov vyplývajúce zo
zvereneckého nástupníctva.Fideikomisárna substitúcia v právnych úpravách niektorých
európskych štátov
Česká republika
Rekodifikácia občianskeho práva hmotného v Českej republike sa výrazne dotkla aj úpravy
dedičského práva. Český zákonodarca sa vydal na cestu obnovy niektorých tradičných inštitútov
dedičského práva, ktoré boli známe v rakúskom aj uhorskom obyčajovom práve. Obnovila sa aj
fideikomisárna substitúcia (zverenecké nástupníctvo), ktorú upravujú § 1512 až 1524 českého
Občianskeho zákonníka. Právnu úpravu možno rozdeliť na dve časti: ustanovenia § 1512 až 1519 českého
Občianskeho zákonníka upravujú podmienky vzniku, trvania a zániku zvereneckého nástupníctva a
ustanovenia § 1520 až 1524 českého Občianskeho zákonníka riešia otázky súvisiace s majetkom, ktorý
má byť predmetom takéhoto "postupného" dedenia, najmä možnosti nakladania s takýmto
maje
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).