Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Právo na odpoveď v rozhodovacej praxi slovenských súdov
Slovenská právna úprava práva na odpoveď v zásade rešpektuje európske princípy, hoci je charakteristická minimalistickým rozsahom predmetu práva na odpoveď a prísnymi formálnymi podmienkami jeho realizácie. Súdna prax nedoceňuje, že účelom práva na odpoveď je aj ochrana pluralizmu informácií. Súdy aplikujú inštitút neprimerane formalisticky. To prakticky diskvalifikuje právo na odpoveď ako prostriedok obnovenia rovnováhy v prístupe k verejnej mienke medzi jednotlivcami a médiami v primeranom čase.
As a matter of fact, the law of the Slovak Republic applicable to the right of reply respects the European principles, although it covers the minimum scope of the subject of the right of reply and defines strict formal requirements regarding the exercise of such right. The judicial practice does not sufficiently appreciate that the right of reply pursues the protection against the pluralism of the information. The courts apply this right in an unreasonably formalistic manner. All this practically disqualifies the right of reply as the means for the restoration of the balance in the approach to the public opinion between individuals and media within an adequate period of time.
KERECMAN, P.: Právo na odpoveď v rozhodovacej praxi slovenských súdov; Justičná revue, 72, 2020, č. 4, s. 481 - 497.
1 Úvod
Účelom práva1) na odpoveď v zmysle rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva
2)
a dokumentov Výboru ministrov Rady Európy
3)
je - jednak ochrana jednotlivca pred informáciami obsahujúcimi nesprávne údaje, ktoré sa dotýkajú jeho súkromia, cti, dôstojnosti alebo povesti, a jednak ochrana pluralizmu informácií, najmä v oblastiach všeobecného záujmu. Východiskom práva na odpoveď je čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), garantujúci slobodu prejavu a právo na informácie. Hoci právo na odpoveď neposkytuje jednotlivcovi neobmedzený prístup k médiám s cieľom propagovať svoje názory, keďže tlač musí mať redakčnú právomoc rozhodovať o uverejnení článkov a komentárov jednotlivcov, na druhej strane nesmie ani zamietnutie prístupu jednotlivcovi do médií prostredníctvom odpovede predstavovať svojvoľný a neprimeraný zásah do jeho slobody prejavu. Existujú tak situácie, v ktorých má štát pozitívnu povinnosť jednotlivcovi slobodu prejavu v médiu zabezpečiť. Pritom vnútroštátna úprava musí umožniť rýchlu a účinnú realizáciu práva na odpoveď, pretože inak nedôjde medzi jednotlivcom a tlačou k včasnému obnoveniu rovnováhy v prístupe k verejnej mienke.2 Úprava práva na odpoveď v slovenskom tlačovom zákone
Právo na odpoveď je v slovenskom právnom poriadku zakotvené v zák. č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tlačový zákon)) Zák. č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači agentúrnom spravodajstve (tlačový zákon) v znení zák. č. 221/2011 Z.z., zák. č. 125/2016 Z.z., zák. č. 215/2018 Z.z. a zák. č. 313/2019 Z.z.
4)
. Slovenský zákonodarca pri formulovaní inštitútov opravy a odpovede zvolil z viacerých možných prístupov ten, ktorý obmedzil nielen právo na opravu,) Predmetom opravy sa môže stať akékoľvek nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, pričom sa nevyžaduje, aby súčasne zasahovalo do osobnostných práv. Ostatne aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že nenachádza presvedčivý dôvod, pre ktorý by šírenie nepravdivých informácií malo požívať ústavnú ochranu a pre ktorý by sa teda na obmedzenie šírenia takýchto informácií mali nevyhnutne vzťahovať podmienky ustanovené v Čl. 26 ods. 4 ústavy (Ústavný súd Slovenskej republiky, nález sp. zn. PL. ÚS 12/09 z 11. júla 2012).
5)
ale aj právo na odpoveď, a to iba na uverejnené skutkové tvrdenie, čím vylúčil (aj) z práva na odpoveď hodnotiaci úsudok.Pôvodná konštrukcia práva na odpoveď umožňovala žiadať odpoveď na každé skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Pritom nebolo významné, či ide o skutkové tvrdenie nepravdivé, pravdu skresľujúce, alebo pravdivé - rozhodujúcim bolo, že sa dotklo niektorého z vymenovaných práv fyzickej alebo právnickej osoby.
K podstatnému obmedzeniu práva na odpoveď došlo zmenou tlačového zákona, a to s účinnosťou od 1. septembra 2011. Predmetom odpovede môže byť odvtedy už len také skutkové tvrdenie, ktoré sa nielen dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, či názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, ale súčasne je aj nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce. Tým došlo zároveň aj k čiastočnému popretiu dovtedajšej podstatnej odlišnosti práva na odpoveď od práva na opravu. Samozrejme, oprava ostala opravou vydavateľa a odpoveď odpoveďou žiadateľa. Odpoveďou tak už nemožno reagovať na pravdivé skutkové tvrdenie a to ani v prípade, ak sa dotklo súkromia fyzickej osoby. Zákonodarca argumentoval tým, že pravdivé informácie má tlač právo aj povinnosť rozširovať
6)
a konštatoval, že touto novelou
"zosúladil inštitút práva na odpoveď s Odporúčaním Rady Európy R (2004)16 o práve na odpoveď v prostredí nových médií (ďalej len "Odporúčanie"), ktorým boli vymedzené minimálne zásady rozsahu práva na odpoveď".
Inštitútmi opravy a odpovede je tak dnes poskytovaná ochrana len pred skutkovým tvrdením a len vtedy, ak je nepravdivé, hoci súčasne sa nemusí dotýkať osobnostných práv jednotlivca (oprava), alebo ak je nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a zároveň sa dotýka aj cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby (odpoveď). Predpokladom vzniku práva na opravu aj odpoveď od ich vzniku bolo a doposiaľ je i to, že na základe daného skutkového tvrdenia možno osobu presne určiť.
Podľa účinného znenia § 8 ods. 1 prvá veta tlačového zákona
7)
-
"Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede."
Náležitosti žiadosti o uverejnenie odpovede vrátane náležitostí navrhovaného znenia odpovede upravuje § 8 ods. 4, podľa ktorého:
"Žiadosť o uverejnenie odpovede musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie podľa odseku 1, popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve nachádzalo. Súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie podľa odseku 1 a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok."
Realizácia práva na odpoveď (ako súčasť slobody prejavu) je tak u nás v konečnom dôsledku obmedzená splnením všetkých týchto zákonných podmienok.
Zákonné obmedzenie odpovede iba na uverejnené skutkové tvrdenia je nepochybne jedným z viacerých možných riešení rešpektujúcich európske požiadavky na tento inštitút - hoci tým, ktoré predmet odpovede definuje, zo všetkých možných prístupov najužšie.
3 Účel práva na odpoveď v slovenskej rozhodovacej praxi
Spôsob aplikácie právnej úpravy práva na odpoveď predznamenáva vymedzenie jej účelu súdmi. Ten by mal byť chápaný jednotne a v súlade s prístupom Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ústavný súd Slovenskej republiky definoval účel práva na odpoveď tak, že jeho
"cieľom je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti. Okrem rešpektovania princípu "rovnosti zbraní" na poli slobody prejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu médií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút práva na odpoveď v súlade so zásadou "audiatur et altera pars" ("nech je vypočutá aj druhá strana") zárukou plurality informácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti")
Ústavný súd Slovenskej republiky, nález sp. zn. III. ÚS 350/2014 z 24. januára 2017, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 11/2017.
8)
.Všeobecné súdy prevažne akcentujú v súvislosti s vymedzením účelu práva na odpoveď ochranu osobnostných práv žiadateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky označil za podstatu inštitútu odpovede -
"uviesť uverejnené skutkové tvrdenie na pravú mieru vlastným opisom skutkových tvrdení dotknutou osobou. Dotknutá osoba teda môže vlastnými slovami vyložiť celý skutkový dej, spresniť niektoré skutočnosti, ktoré chce, pretože to považuje zo svojho hľadiska za dôležité, prípadne ich doplniť a tak verejnosti ponúknuť vlastnú verziu uverejneného oznámenia. Zmyslom odpovede podľa § 8 ods. 1 tlačového zákona teda je uviesť skutkové tvrdenie na pravú mieru alebo neúplné či inak pravdu skresľujúce tvrdenie doplniť alebo spresniť"
9)
.Krajský súd v Bratislave v súvislosti s týmto inštitútom vyslovil, že má
"... umožniť rýchlu nápravu a zabezpečiť tak v špecifickom masmediálnom prostredí uvedenie vecí na pravú mieru"
, a zároveň dodal, že
"... účelom práva na opravu alebo na odpoveď vo vzťahu k slobode prejavu masmédií je náprava nepriaznivého názoru verejnosti na osobu, o ktorej bol v printových masmédiách uverejnený príspevok nezodpovedajúci skutočnosti a ktorý vznikol pod vplyvom tohto príspevku"
10)
. Rovnaký súd v inom rozhodnutí zmysel inštitútu odpovede definoval tým, že uviedol:
"... právo na odpoveď je realizáciou práva dotknutého subjektu vyjadriť sa k verejnosti, na ktorú sa obracalo pôvodné skutkové tvrdenie"
11)
.Krajský súd v Žiline zasa najprv zvýraznil, že inštitút práva na odpoveď priznáva osobám dotknutým informáciami, ktoré o nich uverejnila periodická tlač,
"právo na vstup do masmédií, ak sa splnia zákonom ustanovené podmienky"
, a nadväzne označil inštitút práva na odpoveď za
"právny inštitút sankčnej povahy", ktorý "je reakciou na pochybenie, zákonom ustanoveným následkom protiprávneho zverejnenia skutkového tvrdenia"
12)
.Ako vidno, účel práva na odpoveď v slovenskej súdnej praxi - tak ako ho v niektorých rozhodnutiach súdy formulovali - nezodpovedá vždy jeho širokému európskemu chápaniu. Nie je namieste redukovať ho len na prostriedok ochrany práva jednotlivca, je potrebné doceniť, že má napĺňať aj právo verejnosti na informácie z viacerých zdrojov. Priliehavým sa nezdá ani vnímanie práva na odpoveď ako inštitútu sankčnej povahy, hoci ide vo svojej podstate skutočne o právo vstupu jednotlivca do médií (obmedzujúce slobodu prejavu média na úkor slobody prejavu jednotlivca). Je to zrejme dôsledok precenenia podmienky nepravdivosti, neúplnosti, resp. skresľovania pravdy v uverejnenej informácii.
Ústavný súd v citovanom rozhodnutí zasa bez bližšieho vysvetlenia predpokladá, že právo na odpoveď má umožňovať jednotlivcovi hájiť sa voči skutkovému tvrdeniu, ktoré je
"spôsobilé negatívne zasiahnuť"
) Neoprávnený "zásah" je predpokladom vzniku práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ; § 13 ods. 1 OZ stanovuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Obdobne napr. aj Krajský súd v Žiline, ktorý uviedol, že pre právo na odpoveď sa nevyžaduje, aby zverejnené skutkové tvrdenie zasiahlo do dobrej povesti, ale
"postačuje dotknutie sa dobrej povesti, pretože právo na odpoveď je samostatné právo, ktoré nesúvisí s právom na ochranu osobnosti"
(rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 8 Co 456/2013 z 31. marca 2014).
13)
do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti, hoci tlačový zákon v § 8 ods. 1 vyžaduje v tejto súvislosti, aby sa skutkové tvrdenie týchto práv iba "dotýkalo", čo môže mať istý význam najmä v kontexte práva na súkromie.Pritom každý aj zdanlivo nevýznamný posun v definovaní účelu tohto inštitútu, smerujúci k sprísneniu podmienok jeho aplikácie rozhodovacou praxou, v situácii, keď slovenský zákonodarca tento inštitút upravil na hrane minimálnych požiadaviek naň kladených európskym chápaním, môže mať zásadný aplikačný dosah.
4 Z rozhodovacej praxe slovenských súdov
Právo na odpoveď
14)
bolo predmetom viacerých súdnych konaní, v ktorých boli často žaloby zamietnuté
15)
. Tieto prípady možno diferencovať podľa dôvodov zamietnutia žaloby. Okrem vecí, v ktorých bola preukázaná pravdivosť uverejnených skutkových tvrdení
16)
, išlo typovo o žaloby zamietnuté:(1) pre nedostatky v žiadosti o uverejnenie odpovede - najmä neuvedenie v čom sa namietané skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby;
(2) pre nedostatky v navrhovanom znení odpovede - neobmedzenie jej znenia len na uvedenie skutkových tvrdení, ktorými žiadateľ reaguje na uverejnené skutkové tvrdenia; neprimeraný rozsah odpovede alebo preto, že skutkové tvrdenia v texte odpovede presahovali skutkové tvrdenia v uverejnenom článku, t.j. neobmedzili sa len na reakciu na ne;
(3) z dôvodu, že odpoveď smerovala proti hodnotiacim úsudkom;
(4) pre nesplnenie podmienky, že na základe skutkového tvrdenia možno osobu presne určiť.
Zatiaľ čo pre skúmanie spôsobu aplikácie inštitútu súdmi nie sú významné rozsudky zamietajúce žaloby pre zistenie pravdivosti uverejnených skutkových tvrdení
17)
, či z dôvodu, že odpoveď smeruje proti hodnotiacim úsudkom
18)
, o to väčšiu pozornosť je potrebné venovať ostatným skupinám prípadov a z nich najmä prípadom zamietnutia žaloby pre nedostatky navrhovaného znenia odpovede a pre nesplnenie podmienky, že na základe skutkového tvrdenia možno osobu presne určiť. Umožňuje to ozrejmiť, ako sú tieto podmienky pre realizáciu práva na odpoveď v slovenskej súdnej praxi vykladané.4.1 Žaloby zamietnuté pre nedostatky v žiadosti alebo v navrhovanom znení odpovede
Bohato dotovaná televízia
Vo veci týkajúcej sa článku Bohato dotovaná Trenčianska televízia bola žaloba zamietnutá preto, že navrhované znenie odpovede sa neobmedzilo len na skutkové tvrdenia, ktorými by sa, podľa názoru žalobcu, nepravdivé a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia uvedené v článku popreli, doplnili, spresnili alebo vys
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 4/2020
