Prípustnosť odvolaní proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní

Právna teória pri otázke prípustnosti odvolania rozlišuje popri jednej subjektívnej podmienke (oprávnenie osoby podať odvolanie) tri objektívne podmienky prípustnosti odvolania, medzi ktoré patrí prípustný predmet odvolania, včasnosť podania odvolania a splnenie náležitostí odvolania, pričom len za predpokladu splnenia všetkých štyroch podmienok (subjektívnej aj objektívnych) je možné vecné prejednanie veci odvolacím súdom.¹⁾ Kým v prípade druhej a tretej objektívnej podmienky (včasnosti odvolania a splnenia náležitostí odvolania) sa exekučné konanie neodlišuje od občianskeho súdneho konania a v zásade sa ich splnenie posudzuje totožne, v prípade prípustnosti predmetu odvolania a oprávnenia na podanie odvolania sa exekučné konanie vyznačuje určitými špecifikami, s ktorými sa pri svojej rozhodovacej činnosti najčastejšie stretávajú okresné súdy ako súdy prvého stupňa [§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj "EP")] a krajské súdy ako súdy odvolacie, no v neposlednom rade aj účastníci exekučného konania, ktorým nie je často táto problematika celkom zrozumiteľná.

Pre rozhodovanie súdu v exekučnom konaní majú zásadný význam dve ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OSP"), a to § 251 ods. 4 OSP a § 202 ods. 2 OSP. Prvé zo zmienených ustanovení uvádza vo svojej prvej vete, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (tým je podľa pozn. č. 31 k Občianskemu súdnemu poriadku práve Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku len v tom prípade, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak, a vo svojej druhej vete, že v exekučnom konaní sa rozhoduje vždy formou uznesenia. Takáto úprava nás navádza k tomu, aby sme konkrétny právny inštitút prvotne vyhľadali v Exekučnom poriadku a na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa obrátili až vtedy, keď ho Exekučný poriadok neupravuje. Hoci vo svojich ďalších ustanoveniach Exekučný poriadok na rôznych miestach priamo spomína prípustnosť alebo neprípustnosť odvolania voči konkrétnym rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní, všeobecnej úprave prípustnosti odvolania sa nevenuje - túto nachádzame iba v prvej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, a to konkrétne v § 202 ods. 2. V zmysle tohto ustanovenia odvolanie prípustné nie je:

- proti rozhodnutiam vydaným v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (tým podľa pozn. č. 32 k Občianskemu súdnemu poriadku je zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov), a to výlučne, teda bez výnimky, a

- proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní v zásade, teda pokiaľ Exekučný poriadok neustanovuje inak.

Táto formulácia predstavuje presný opak zásady uplatňovanej v občianskom súdnom konaní, kde zákonodarca ustanovil zásadnú prípustnosť odvolaní, pokiaľ to Občiansky súdny poriadok nevylučuje (§ 201 ods. 1 prvá veta OSP). Pre úpravu prípustnosti odvolaní tak v občianskom súdnom konaní, ako aj v exekučnom konaní pritom platí, že v oboch procesných predpisoch je okruh rozhodnutí, proti ktorým je odvolanie (ne)prípustné, vymedzený taxatívne. Kým uzavretý výpočet sa v prípade Občianskeho súdneho poriadku týka tých rozhodnutí, voči ktorým odvolanie prípustné nie je²⁾, v prípade Exekučného poriadku ide pre zmenu o rozhodnutia, voči ktorým odvolanie prípustné je. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ani konštatovanie neprípustnosti odvolania v Exekučnom poriadku a prípustnosti odvolania v Občianskom súdnom poriadku nie je týmto predpisom cudzie, no pri zásadnej neprípustnosti odvolaní v Exekučnom poriadku, a naopak zásadnej prípustnosti odvolaní v Občianskom súdnom poriadku to má len notifikačný význam. Cieľom uzavretého výpočtu rozhodnutí, ktoré pripadajú do úvahy, je zjavne v oboch procesných predpisoch zabezpečenie dodržiavania princípu právnej istoty a z toho prameniacej ochrany práv účastníkov konania.

V občianskom súdnom konaní, ako aj v exekučnom konaní zároveň platí, že odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 202 ods. 4 OSP). Pre účinné napadnutie rozhodnutia sa tak vyžaduje odvolaním okrem odôvodnenia rozhodnutia (jeho skutkovej či právnej argumentácie) súčasne spochybniť aj správnosť jeho výroku. V exekučnom konaní pôjde napríklad o situáciu, keď odvolateľ napadajúci rozhodnutie o zastavení exekúcie a jej trovách nespochybňuje správnosť zastavenia exekúcie, ale len dôvod zastavenia, ktorý má byť podľa jeho názoru iný ako názor súdu prvého stupňa. Svoj význam to má vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie, keď dôvod zastavenia exekúcie (jednotlivé písmená § 57 ods. 1 EP či odseku 2 toho ustanovenia v spojení s iným ustanovením Exekučného poriadku alebo osobitného zákona) má priamy vplyv na tzv. náhradovú povinnosť, teda na to, kto bude zaťažený povinnosťou platiť náhradu trov exekúcie. Zo všeobecného princípu znášania trov exekúcie povinným totiž existujú výnimky viažuce sa na konkrétnu procesnú situáciu, ktorej následkom môže byť to, že trovy exekúcie bude znášať oprávnený, súd, oprávnený a povinný pomerne alebo dokonca, že súdnemu exekútorovi náhrada trov exekúcie nebude priznaná vôbec (v tejto súvislosti porovnaj najmä § 200 a § 203 EP).

Spomínané ustanovenia predstavujú základný rámec úpravy prípustnosti odvolania v exekučnom konaní, ktorý s prihliadnutím na špecifikum exekučnej agendy dopĺňa aj § 374 ods. 4 OSP. Účastníci sa totiž v priebehu exekučného konania dostávajú v prevažnej miere do styku s vyššími súdnymi úradníkmi, ktorí majú na základe poverenia sudcov na starosti vykonávanie úkonov v exekučných veciach, pričom sú v tejto agende oprávnení vo vlastnom mene konať a rozhodovať prakticky vo všetkom, vyjmúc rozhodovania o schválení príklepu.³⁾ Určenie subjektu vydávajúceho rozhodnutie v exekučnom konaní (t. j. či rozhodnutie vydáva sudca, alebo vyšší súdny úradník) má pritom v súvislosti s (ne)prípustnosťou odvolania proti konkrétnemu rozhodnutiu zásadn