Rozsudok pre uznanie nároku v spotrebiteľskom spore v aktuálnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov SR

Skutkovým základom rozsudku pre uznanie a rozsudku pre vzdanie sa nároku je prejav sporovej strany, ktorým žalovaný uznáva nárok uplatnený žalobcom, resp. žalobca sa vzdáva ním uplatneného nároku v kumulatívnom spojení s návrhom protistrany na vydanie takéhoto rozhodnutia (§ 282 a § 286 CSP). Proces tvorby skutkového základu predmetných rozsudkov tak predpokladá nielen hmotnoprávny úkon sporovej strany smerom k súdu (ako jej prejavu v medziach dispozičného princípu), ktorým uznáva nárok, resp. sa vzdáva žalobou uplatneného nároku, ale v zmysle princípu kontradiktórnosti konania aj "postrehnutie" tejto skutočnosti protistranou a jeho vyústenie do návrhu smerom k súdu, ktorým protistrana navrhne vydanie rozsudku pre uznanie alebo vzdanie sa nároku. V prípade, že protistrana nepostrehne uznanie alebo vzdanie sa nároku druhej strany a nenavrhne vydanie tohto druhu rozsudku, súd pokračuje v konaní ďalej, keďže nie sú splnené podmienky pre ukončenie konania vydaním skrátených rozhodnutí, ktoré v odôvodnení obsahujú len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod ich vydania (§ 285 CSP a § 289 CSP). Za takejto situácie uznávací alebo, naopak, vzdávací sa prejav nebude mať za následok okamžité ukončenie sporu, v priebehu konania sa však s týmto prejavom žalobcu alebo žalovaného súd vysporiada tak, že v danom rozsahu strana sporu "znesporňuje" predmet konania.

Z konštrukcie tvorby skutkového základu rozsudku pre uznanie alebo vzdanie sa nároku zastávame názor, že uznávací alebo vzdávací prejav sporovej strany nie je, a ani nemá byť súdom posudzovaný v kontexte jeho súladu so skutočnosťami vyplývajúcimi z doposiaľ vykonaného dokazovania, či kvalifikovanosti procesnej obrany alebo útoku sporovej strany. Na uvedené poukazuje aj V. Koľveková, ktorá uvádza, že vydaniu týchto foriem rozhodnutia nebráni ani aktuálny stav dokazovania, keďže pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie či vzdanie sa nároku nie je potrebné, aby vykonaný dispozičný úkon korešpondoval s aktuálnym smerovaním konania (výhra či strata sporu). Zjednodušene povedané, súd neskúma, či sa konanie na základe výsledkov doteraz vykonaného dokazovania či iných skutkových zistení súdu vyvíja v súlade s uskutočneným prejavom žalobcu, resp. žalovaného, a teda či vydanie rozsudku pre vzdanie sa alebo uznanie v čase, kedy k hmotnoprávnemu prejavu a návrhu protistrany voči súdu došlo, zodpovedá doposiaľ známym skutkovým zisteniam súdu, príp. hmotnoprávnej úprave. S. Ficová v tejto súvislosti poukazuje, že síce ide o hmotnoprávne úkony účastníkov, avšak vzhľadom na to, že sú urobené v konaní pred súdom, majú procesnoprávne dôsledky. Okrem prejavu uznania alebo vzdania sa nároku je pre vydanie týchto rozsudkov rozhodujúcou skutočnosťou, či protistrana na prejav kvalifikovane zareaguje, pričom o potrebe navrhnúť vydanie týchto rozsudkov súd nie je oprávnený protistranu poučovať. V tejto súvislosti sa stotožňujeme s F. Zoulíkom, že v týchto typoch rozsudkov sa skutkové zistenia obmedzujú na to, či sú splnené všetky predpoklady pre ich vydanie. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že rozsudkom vydaným v tomto osobitnom procesnom postupe súd nevyslovuje autoritatívny názor na otázku, ktorá je predmetom konania, ale výrok obsiahnutý v rozsudku pre uznanie alebo vzdanie sa nároku deklaruje výlučne skutočnosť, že v priebehu konania k takémuto hmotnoprávnemu prejavu strany sporu došlo a protistrana následne navrhla súdu postup podľa § 282 a § 286 CSP. Absencia autoritatívneho názoru súdu na otázku, ktorá je predmetom konania v tomto skrátenom konaní, tak odôvodňuje "nezapodievanie sa súdu" súladom uznávacieho alebo vzdávacieho prejavu strany sporu s hmotnoprávnou úpravou, príp. korešpondovaním s doterajším vývojom sporového konania, čím možno konštatovať, že ide o prejav princípu formálnej pravdy v jej základnej podobe a skutkový základ predmetných rozsudkov sa neopiera o zistený skutkový stav tak, ako v prípade rozsudku vydaného po štandardnom priebehu konania.

Pri analýze tvorby skutkového základu rozsudkov pre uznanie a vzdanie sa nároku sme sa vyslovili v prospech záveru, že vzhľadom na hmotnoprávny úkon sporovej strany v kumulácii s návrhom protistrany v zmysle dikcie § 282 a § 286 CSP, tieto v súhrne vylučujú autoritatívne posúdenie otázky, ktorá je predmetom konania konajúcim súdom, a tento sa má obmedziť len na pozitívny záver o naplnení predpokladov pre vydanie skráteného rozhodnutia, bez možnosti posudzovať dôvodnosť a opodstatnenosť žaloby. Uvedené vyvodzujeme (i) z toho, že predmetným hmotnoprávnym prejavom odpadá základný predpoklad vedenia civilného sporového konania, ktorým je spor o právo, ako aj (ii) s prihliadnutím na skutočnosť, že nejde o sankčný inštitút (pri ktorých je plne namieste upúšťať od formalizmu v prospech materiálneho skúmania podmienok odôvodňujúcich sankcionovanie sporovej strany tak, ako možno badať v prípade náhľadu na kontumačné rozsudky ). V rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sme v štandardnom sporovom konaní neidentifikovali nerešpektovanie "vôle" prejavenej sporovou stranou, ktoré by rezultovalo v nevydaní rozsudku pre uznanie alebo vzdanie sa nároku, pokiaľ jeho vydanie protistrana navrhla, čím v tejto otázke tak aplikačná prax, ako aj odborná verejnosť zastávajú jednotný názor.