Začiatok plynutia premlčacej doby v prípade, ak čas splnenia dlhu nie je medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý ani inak určený

¹⁾ Podľa § 563 Občianskeho zákonníka²⁾: V zmysle § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa dlh musí splniť riadne a včas. Doba splnenia dlhu sa v zásade riadi dohodou účastníkov občianskoprávneho vzťahu, no taktiež môže byť určená všeobecne záväzným právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu. Hoci na prvý pohľad sa môže zdať skôr citované ustanovenie významovo jednoznačné, v praxi spôsobuje aplikačné a interpretačné problémy, najmä čo sa týka určenia začiatku plynutia premlčacej doby ohľadom výkonu práva veriteľa, a to z toho dôvodu, že začiatok premlčacej doby je v tomto smere v Občianskom zákonníku upravený len rámcovo.

Je potrebné odlišovať pojmy splniteľnosť dlhu a splatnosť (resp. zročnosť, dospelosť) dlhu.³⁾Splniteľnosť dlhu určuje moment, keď dlžník plniť a veriteľ nemôže jeho plnenie odmietnuť pre predčasnosť. Naopak, splatnosť dlhu je moment, keď je dlžník plniť.⁴⁾ V prípade § 563 Občianskeho zákonníka môže dlžník plniť kedykoľvek po vzniku dlhu, no splatnosť dlhu je tu viazaná na výzvu veriteľa.⁵⁾ Forma výzvy veriteľa nie je osobitne predpísaná, môže ísť aj o konkludentný úkon. Taktiež sa ňou rozumie aj podanie žaloby, no najčastejšie spočíva v zaslaní faktúry dlžníkovi.⁶⁾

Otázka, na ktorú sa bude snažiť tento príspevok odpovedať, znie nasledovne: Keďže v tomto smere nie je ustanovená osobitná úprava začiatku premlčacej doby, je potrebné vychádzať z § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: Začiatok plynutia premlčacej doby je objektivizovaný slovom . Na prvý pohľad by sme sa teda v tomto smere mohli prikloniť k prevažujúcej judikatúre súdov, podľa ktorej premlčacia doba začína plynúť prvý deň po tom, keď dlh vznikol, keďže veriteľ môže podľa § 563 Občianskeho zákonníka vyvolať splatnosť kedykoľvek po vzniku záväzkovoprávneho vzťahu, hoci aj prvý deň po jeho vzniku. Uvedené predstavuje najrozšírenejší právny názor (nielen v judikatúre, ale aj v právnej vede), ktorý viaže začiatok premlčacej doby na okamih splniteľnosti dlhu.⁷⁾ Menej rozšírený je ďalší právny názor, podľa ktorého plynutie premlčacej doby treba viazať na okamih splatnosti dlhu, ktorý má v tomto prípade možnosť vyvolať veriteľ. Napokon, tretí ojedinelý právny názor v rámci danej problematiky rozlišuje dve práva, na ktoré sa osobitne viaže plynutie premlčacej doby. Jednak je to právo veriteľa požiadať o splnenie dlhu dlžníka v priebehu všeobecnej premlčacej doby troch rokov od vzniku dlhu. Na to nadväzuje uplatnenie práva na vymáhanie dlhu, ktoré sa viaže na vyvolanie splatnosti dlhu, ktoré je taktiež premlčateľné v trojročnej premlčacej dobe počítanej od splatnosti dlhu. Nemožno povedať, že niektorá z týchto interpretácii Občianskeho zákonníka je absolútna a rozumne použiteľná v každej situácii (uvedené rozoberieme ďalej), najmä ak je v právnych normách nedostatočne a rámcovo upravený začiatok plynutia premlčacej doby.

Pre bližšie pochopenie danej problematiky uveďme nasledujúci príklad. V apríli roku 1998 poskytol druh družke pôžičku vo výške 2 mil. slovenských korún. V čase poskytnutia pôžičky žili v spoločnej domácnosti a čakali spolu dieťa. Na žiadnych ďalších podmienkach (napr. na čase plnenia) sa v rámci poskytnutej pôžičky nedohodli. Družka sa listom z 18. septembra 2001 zaviazala, že splní svoj dlh do 31. decembra 2003. Druh ju vyzval na plnenie listom z 31. októbra 2001 (a to v lehote do 31. decembra 2003, ako požadovala družka). Keď­že peniaze družka v tejto lehote nevrátila, druh podal žalobu o vrátenie pôžičky 28. apríla 2004. Pred súdom argumentoval tým, že uznaním dlhu (s tým, že jeho bývala družka zaplatí dlh do 31. decembra 2003) a vyzvaním na plnenie sa dodatočne dohodli na čase plnenia, ktorý určila žalovaná ako dlžníčka, a preto je potrebné postupovať podľa § 564 Občianskeho zákonníka⁸⁾. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako "Najvyšší súd SR" alebo "súd") v odôvodnení rozhodnutia konštatoval nasledovné: ⁹⁾ Najvyšší súd SR rozhodol, že premlčacia doba v otázke uplatnenia práva veriteľa na plnenie začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď dlh vznikol, ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak určená.

Rozhodnutie uvedené v predchádzajúcej časti tohto príspevku vychádza z judikátu označeného ako R 28/84¹⁰⁾, kde Najvyšší súd ČSR rozhodol, že v prípade nedohodnutia ani neurčenia času splnenia dlhu premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Veľmi podnetným je rozsudok Najvyššieho súdu SR¹¹⁾, ktorý sa odkláňa od tejto konštantnej judikatúry založenej práve na rozhodnutí R 28/84, pričom pomerne podrobne vysvetľuje, z akého dôvodu tak robí. Čo sa týka skutkového stavu, medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného bola 23. septembra 1997 uzavretá zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bolo prenechanie peňažnej sumy vo výške 300 tis. slovenských korún. Žalobca pred súdom uviedol, že doba plnenia nebola dohodnutá, pretože očakával, že keď si dlžník vyrieši svoju situáciu, sám mu peniaze vráti. Žalobca napokon požiadal žalovaného o vrátenie pôžičky v dedičskom konaní na pojednávaní 17. septembra 2002 tým, že prihlásil pohľadávku vo výške 300 tis. slovenských korún. Následne, 4. októbra 2002 veriteľ podal žalobu na súde. Okresný súd na námietku premlčania žalovaného neprihliadol, keďže bol toho názoru, že premlčacia doba začala plynúť 18. septembra 2002, t. j. dňom nasledujúcim po dni, keď žalobca o vrátenie pôžičky požiadal (splatnosť dlhu). Krajský súd toto rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietol. Ten na rozdiel od súdu prvého stupňa prihliadol na námietku premlčania, keďže bol toho názoru,