Slovenská republika v konaní intervenovala ako tretia strana. Vo svojom podaní odkázala na princípy stanovené v rozsudku veľkej komory ESĽP v prípade Strand Lobben a ďalší proti Nórsku a poukázala na viaceré kroky slovenských orgánov smerom k nórskym orgánom v súvislosti s týmto prípadom. Slovenská republika deklarovala, že plne uznáva kompetenciu nórskych orgánov, pokiaľ ide o otázku starostlivosti o dieťa v tomto prípade a vyslovila názor, že je dôležité skutkové okolnosti posúdiť z hľadiska povinnosti orgánov dosiahnuť rovnováhu medzi záujmami dieťaťa a jeho biologickej rodiny, a to najmä pokiaľ ide o pozitívnu povinnosť orgánov prijať opatrenia na uľahčenie zlúčenia rodiny hneď, ako to bude primerane možné.

ESĽP odmietol sťažnosť starej matky dieťaťa s odôvodnením, že táto nebola účastníčkou vnútroštátnych konaní a ani svoje námietky nepredložila vnútroštátnym orgánom. ESĽP vo svojom rozsudku posúdil konanie nórskych orgánov, týkajúce sa ostatných troch sťažovateľov, z hľadiska princípov vyplývajúcich z článku 8 Dohovoru a vyslovil názor, že nič nenaznačuje tomu, že by rodičom dieťaťa, ktorí sa na dotknutých vnútroštátnych konaniach zúčastnili aj so svojím právnym zástupcom a poskytli dôkazy, nebolo umožnené plne sa zúčastniť na tomto rozhodovacom procese, alebo že by tento proces dostatočne nechránil ich záujmy. ESĽP ďalej uviedol, že dôvody uvedené v súvislosti s nariadením pestúnskej starostlivosti boli relevantné a, ak by sa naň pozeralo izolovane, postačujúce. Vo svojom celkovom hodnotení však vzal na vedomie, že konečné rozhodnutie o starostlivosti z marca 2016 bolo vydané po dlhom období, počas ktorého už došlo k ďalekosiahlemu zásahu do práva sťažujúcej sa rodiny na rešpektovanie rodinného života (rozhodnutie o neodkladnom opatrení týkajúcom sa starostlivosti o dieťa spolu s rozhodnutím o obmedzení kontaktu rodiča s dieťaťom na jednu hodinu každých štrnásť dní bolo prijaté približne dva a pol mesiaca po narodení dieťaťa). ESĽP v súvislosti s obmedzením kontaktu rodičov s dieťaťom uviedol, že zo súdneho rozhodnutia z marca 2016 sa javí, že pri určení rozsahu práva styku bolo brané do úvahy len udržanie vzťahu medzi dieťaťom a rodičmi, a to len do takej miery, aby to nebránilo dieťaťu v pripútaní sa k pestúnskym rodičom, namiesto toho, aby súd zvažoval aj iné alternatívy, než trvalé vyrastanie dieťaťa v pestúnskej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené ESĽP konštatoval, že rozhodnutie o práve styku v tomto prípade neobstojí pri „prísnejšej kontrole“, ktorú ESĽP vyžaduje v prípadoch, keď boli uložené také ďalekosiahle opatrenia, aké boli prijaté v tomto prípade. Preto došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Na druhej strane, ESĽP námietku sťažovateľov týkajúcu sa údajne neprimeranej dĺžky vnútroštátneho konania zamietol ako zjavne nepodloženú.

ESĽP konštatoval, že výrok o porušení práva predstavuje dostatočnú satisfakciu pre dieťa a rodičom dieťaťa priznal spoločne 25 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 500 EUR z titulu nákladov a výdavkov.