Európsky súd pre ľudské práva odmietol sťažnosť M. N. a ďalší proti Belgicku; Slovenská republika v konaní intervenovala ako tretia strana

V tomto prípade sťažovatelia (sýrski manželia s dvomi maloletými deťmi) tvrdili, že v dôsledku rozhodnutia belgických orgánov neudeliť im tzv. humanitárne víza, o ktoré žiadali na belgickom veľvyslanectve v Bejrúte za účelom, aby v Belgicku mohli požiadať o azyl, sú vystavení mučeniu a neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Belgicko tým podľa nich porušilo článok 3 Dohovoru a v konaní, v ktorom rozhodlo o vízach, tiež článok 6 Dohovoru (právo na spravodlivé konanie). Namietali aj porušenie článku 13 Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy). Vo veci rozhodovala veľká komora ESĽP po tom, ako komora, ktorej bola sťažnosť pôvodne pridelená, odstúpila svoju právomoc veľkej komore. V prípade intervenovalo v pozícii tretích strán niekoľko štátov – Chorvátsko, Česká republika, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, Lotyšsko, Holandsko, Nórsko, Slovenská republika a Spojené kráľovstvo, a tiež sedem mimovládnych organizácií a iných združení. 

Vyjadrenia intervenujúcich štátov vrátane Slovenskej republiky obsahovali v zásade podobnú argumentačnú líniu ako stanovisko Belgicka. Slovenská republika tvrdila, že na predmetné konanie belgických orgánov sa Dohovor nevzťahuje. Článok 1 Dohovoru priznáva práva a slobody uvedené v Dohovore každému, kto podlieha jurisdikcii zmluvných štátov. V danom prípade však belgické orgány nevykonávali „jurisdikciu“ nad sťažovateľmi. Intervenujúce štáty vrátane Slovenskej republiky sa odvolávali na to, že ESĽP vo svojej doterajšej judikatúre uznával princíp zásadne územného významu jurisdikcie a ten je potrebné použiť aj v posudzovanom prípade. Pre výkon exteritoriálnej jurisdikcie ako výnimky z princípu teritoriality platí podmienka, že činy diplomatických a konzulárnych činiteľov prítomných na cudzom území môžu znamenať výkon jurisdikcie štátu, len ak títo činitelia vykonávajú moc alebo kontrolu nad inými. Uvedená podmienka v posudzovanom prípade jednoznačne splnená nebola a nemôže byť rozšírená na podanie žiadosti o azyl. Intervenujúce štáty ďalej zdôrazňovali, že ESĽP vo svojej judikatúre vždy uznával, že imigračná politika patrí do výlučnej a suverénnej kompetencie štátov. Ak by ESĽP prijal sťažnosť v tomto prípade, ustálený princíp medzinárodného práva, podľa ktorého majú štáty právo kontrolovať vstup cudzincov na svoje územie, by stratil zmysel, pretože by vznikla pre štáty neobmedzená povinnosť umožniť vstup na svoje územie každému, komu hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s článkom 3 Dohovoru, a to kdekoľvek na svete. Okrem toho intervenujúce štáty poukázali na to, že účinné fungovanie systému poskytovania medzinárodnej ochrany vyžaduje medzinárodnú spoluprácu a kontrolu a nie je žiaduce vnášať do tohto systému destabilizujúce prvky, ktoré by vyplývali z prijatia sťažnosti v tomto prípade. 

ESĽP vo svojom rozhodnutí akceptoval argumentáciu Belgicka a dospel k záverom, ktoré zodpovedajú postoju prezentovanému intervenujúcimi štátmi. Konštatoval, že belgické orgány rozhodnutím o vízach síce vykonávali vo vzťahu ku sťažovateľom verejnú moc, to však nepostačuje na to, aby sťažovatelia spadali pod „jurisdikciu“ Belgicka v zmysle článku 1 Dohovoru. Zdôraznil, že nešlo o belgických občanov žiadajúcich o ochranu ambasádu ich štátu a diplomatickí zástupcovia nevykonávali de facto kontrolu nad sťažovateľmi, keďže sťažovatelia slobodne prišli na veľvyslanectvo v Bejrúte a mohli ho slobodne opustiť. Ani skutočnosť, že sťažovatelia iniciovali nejakú formu konania zo strany štátu (v tomto prípade konanie o udelenie víza) nemôže sama osebe postačovať na to, aby tým bola založená „jurisdikcia“ štátu v zmysle Dohovoru. ESĽP ďalej dospel k záveru, že článok 6 ods. 1 Dohovoru nie je na konanie belgických orgánov aplikovateľný. Vzhľadom na to sa sťažovatelia nemohli dovolávať ani práva podľa článku 13 Dohovoru. Na základe uvedeného ESĽP vyhlásil sťažnosť v celku za neprijateľnú.