Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Bosits proti Slovenskej republike

V prípade Bosits v. Slovenská republika bol sťažovateľ žalovaným v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V pozadí súdneho konania bola skutočnosť, že správny orgán na základe ROEP v roku 2000 opätovne zapísal do katastra nehnuteľností ako vlastníkov pozemkov predkov sťažovateľa, ktorým boli tieto pozemky skonfiškované na základe nariadenia vlády z roku 1945. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, ktoré pozemky obhospodarovali takmer sedem desaťročí, podali proti sťažovateľovi žalobu a domáhali sa určenia, že vlastníkom pozemkov je štát. Súdy na dvoch stupňoch žalobu zamietli. V septembri 2015 však Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom právoplatné rozsudky nižších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý nálezom z marca 2017 rozhodol, že právo sťažovateľa porušené nebolo. Ústavný súd konštatoval, že v tomto prípade bol najvyšší súd povinný zasiahnuť do názorového excesu vysloveného súdmi nižšieho stupňa, ktoré sa arbitrárne zhostili skúmania podmienok konfiškácie predmetných nehnuteľností. 

V sťažnosti podanej na ESĽP sa sťažovateľ odvolával na článok 6 Dohovoru a tvrdil, že neexistovali okolnosti podstatného a presvedčivého charakteru, ktoré by odôvodňovali odchýlenie sa od princípu nezrušiteľnosti právoplatne rozhodnutej veci. ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentmi vlády, ktorá s odvolaním sa na rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu tvrdila, že zrušenie právoplatných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v tomto prípade bolo nevyhnutné z dôvodu rešpektovania princípu právnej istoty. Zo strany okresného súdu a krajského súdu došlo k závažnému pochybeniu, pretože svojimi rozhodnutiami v podstate zasiahli do desaťročia existujúceho právneho stavu a do právoplatnosti pôvodne vydaných právoplatných rozhodnutí z rokov 1946 a 1947 a tým princíp právnej istoty porušili. ESĽP sa však odvolal na princípy vyslovené v tejto súvislosti už v rozsudku DRAFT-OVA a. s. v. Slovenská republika a usúdil, že záver najvyššieho súdu o tom, že nižšie súdy nesprávne posúdili nadobudnutie účinkov konfiškácie, podľa neho nenasvedčuje tomu, že v konaní sa vyskytli vady zásadného významu pre súdny systém, ktoré by v zmysle jeho judikatúry odôvodňovali zrušenie právoplatného rozsudku. Tiež poukázal na to, že štát bol účastníkom konania a mohol v jeho priebehu predložiť všetky podstatné argumenty, vrátane tých, ktoré neskôr využil generálny prokurátor. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako ďalšie odvolanie. Rozhodol o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru.   

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 7 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 6 200 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažovateľovi 3 900 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.