Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v troch prípadoch týkajúcich sa práva na prejednanie veci v primeranej lehote

V prípade Sarkocy proti Slovenskej republike sťažovateľ namietal porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v dôsledku neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania o žalobe na ochranu osobnosti a o náhrade nemajetkovej ujmy, podanej proti sťažovateľovi v roku 2006. Sťažovateľ si v tomto konaní v roku 2009 uplatnil vzájomný návrh, ktorý bol v roku 2013 vylúčený na samostatné konanie. Dĺžka konania o žalobe predstavovala viac ako 12 rokov. Sťažovateľ sa trikrát obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky. Ústavný súd v júni 2014 vyhovel prvej sťažnosti sťažovateľa, konštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva a prikázal Okresnému súdu Pezinok konať vo veci bez zbytočných prieťahov, avšak nepriznal sťažovateľovi žiadne finančné zadosťučinenie. V januári 2017 ústavný súd vyhovel aj druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, namierenej proti konaniu o protinávrhu sťažovateľa a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 EUR. V poradí tretej ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v septembri 2019 nevyhovel. Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP. ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že nepovažuje výrok ústavného súdu, v jeho náleze z júna 2014, o porušení práva sťažovateľa pri súčasnom nepriznaní primeraného finančného zadosťučinia sťažovateľovi za dostatočnú nápravu a poukázal aj na to, že preventívny charakter nálezu ústavného súdu zjavne nebol dostačujúci, keďže rozsudok vo veci samej bol vyhlásený až 11. decembra 2017 a o trovách konania bolo rozhodnuté ešte neskôr. ESĽP teda konštatoval, že celková dĺžka konania o žalobe bola neprimeraná a preto dospel k záveru o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP priznal sťažovateľovi 8 200 EUR.

V prípade Puškášová proti Slovenskej republike sťažovateľka namietala neprimeranú dĺžku prípravného konania vo veci jej obvinenia zo spáchania trestného činu. Trestné stíhanie sťažovateľky bez období jeho prerušenia (pre neprítomnosť sťažovateľky) trvalo takmer 6 rokov a 10 mesiacov a nakoniec bolo zastavené. Vláda vo svojom stanovisku poukázala na skutočnosť, že sťažovateľka sa dlhodobo nezdržiavala na území Slovenskej republiky a napriek tomu, že vedela o prebiehajúcom vyšetrovaní, neposkytla orgánom činným v trestnom konaní súčinnosť a tým sama marila účinné vyšetrenie skutku, pre ktorý bola obvinená. ESĽP uznal, že sťažovateľka bola za prieťahy v konaní čiastočne zodpovedná, domnieval sa však, že celková dĺžka konania bola neprimeraná a preto dospel k záveru o porušení práva sťažovateľky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP priznal sťažovateľke sumu 5 200 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku porušenia jej práva a tiež sumu 250 EUR ako náhradu výdavkov spojených s konaním.

V prípade Kováčik proti Slovenskej republike sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote v dôsledku neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania. Toto konanie, ktoré začalo v roku 2001, je v súčasnosti v štádiu odvolacieho konania. Sťažovateľ sa obrátil dvakrát na ústavný súd. Prvej ústavnej sťažnosti ústavný súd v júli 2013 vyhovel, Okresnému súdu Bratislava I prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR. Druhej ústavnej sťažnosti ústavný súd v septembri 2019 taktiež vyhovel a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR. Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP. Vláda vo svojom stanovisku namietala, že vďaka uvedeným nálezom ústavného súdu sťažovateľ už nie je poškodeným, pretože došlo k výslovnému uznaniu porušenia sťažovateľovho práva, sťažovateľovi bola poskytnutá náprava preventívneho charakteru v podobe príkazu ústavného súdu okresnému súdu konať ďalej bez zbytočných prieťahov, ako aj náprava kompenzačného charakteru v podobe primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej výške 6 000 EUR. ESĽP vo svojom rozsudku poukázal na to, že vo vzťahu k tomuto občianskoprávnemu konaniu sa sťažovateľ už na ESĽP sťažoval a jeho sťažnosť v roku 2014 samosudca odmietol. ESĽP preto posudzoval iba obdobie nasledujúce po prvom náleze ústavného súdu. Uznal, že primerané finančné zadosťučinenie, ktoré bolo sťažovateľovi priznané druhým nálezom ústavného súdu vo vzťahu k tomuto obdobiu možno považovať za dostatočné a sťažovateľ už nie je obeťou v zmysle článku 34 Dohovoru. Vo vzťahu k obdobiu nasledujúcemu po druhom náleze ústavného súdu považoval ESĽP námietku sťažovateľa za zjavne nepodloženú. ESĽP na základe uvedeného rozhodnutím vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú.