Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade M. S. proti Slovenskej republike a Ukrajine

Sťažovateľom bol v tomto prípade M. S., pochádzajúci z Kunduzu na severe Afganistanu, ktorý tvrdil, že sa narodil v roku 1993 alebo 1994. Slovenské aj ukrajinské orgány ale ako dátum jeho narodenia zaevidovali 14. január 1992. Sťažovateľ tvrdil, že jeho otca zabili ľudia pravdepodobne napojení na Taliban a že jemu preto rovnako hrozilo nebezpečenstvo, pre ktoré krajinu opustil. Sťažovateľ bol zaistený slovenskou hraničnou a cudzineckou políciou 23. septembra 2010 po nelegálnom prekročení štátnej hranice. Nemal pri sebe žiadne doklady. Bol vypočutý za prítomnosti tlmočníka. Podľa záznamov v spise sťažovateľ polícii povedal, že chcel ísť do západnej Európy s cieľom tam žiť a pracovať a nepožiadal o azyl v Slovenskej republike. V nasledujúci deň bolo vydané rozhodnutie o vyhostení sťažovateľa, v ktorom mu bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na päť rokov. Ešte v ten istý deň, 24. septembra 2010, bol sťažovateľ odovzdaný ukrajinským orgánom. Na Ukrajine bol sťažovateľ umiestnený v detenčnom zariadení v Čope. V októbri 2010 ukrajinské orgány rozhodli o vyhostení sťažovateľa a vo februári 2011 afganská ambasáda vydala sťažovateľovi cestovný doklad. Bezprostredne nato sťažovateľ požiadal o azyl na Ukrajine. Jeho žiadosť bola zamietnutá a v marci 2011 bol sťažovateľ vrátený do Kábulu v Afganistane.

V sťažnosti podanej ESĽP sťažovateľ tvrdil, že slovenské orgány, ktoré ho zaistili po prekročení slovensko-ukrajinskej hranice, ho v rozpore s článkom 5 ods. 2 Dohovoru neoboznámili s dôvodmi jeho zadržania. Bez ohľadu na to, že bol maloletý, ho vrátili ho na Ukrajinu, kde bol držaný v nevyhovujúcich podmienkach, čím podľa neho porušili článok 3 Dohovoru. Tvrdil, že v rozpore s článkom 3, článkom 5 ods. 1, 2 a 4 a článkom 13 Dohovoru nemohol efektívne participovať na konaní týkajúcom sa obmedzenia jeho osobnej slobody a napokon bol vrátený do Afganistanu bez toho, aby boli náležite posúdené hrozby, ktorým tam mohol čeliť. Napokon namietal, že v rozpore s článkom 34 Dohovoru bolo zástupcovi mimovládnej organizácie zabránené, aby sa s ním na Ukrajine kontaktoval a podal ESĽP návrh na vydanie predbežného opatrenia zakazujúceho jeho vyhostenie.

Ako intervenujúce tretie strany v tomto prípade predložili svoje vyjadrenia Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov a slovenská mimovládna organizácia Liga za ľudské práva. 

ESĽP vo vojom rozsudku neakceptoval sťažovateľove tvrdenia, že pri vypočutí slovenskou hraničnou a cudzineckou políciou mu nebolo poskytnuté náležité tlmočenie a právna pomoc, že mu slovenské orgány upreli možnosť požiadať o azyl a že ho vrátili na Ukrajinu, kde mu hrozilo riziko navrátenia do Afganistanu, kam napokon aj bol vrátený. ESĽP poukázal na to, že slovenská vláda vyslovila pochybnosti o autenticite sťažovateľom predloženého dokladu v konaní pred ESĽP a jeho prekladu a trvala na správnosti svojich záznamov vykonaných na základe sťažovateľovej výpovede. ESĽP dospel k záveru, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil vyslovené pochybnosti a potvrdil svoj údajný vek. Preto ESĽP nevidel dôvod odchýliť sa v tomto bode od zistení vnútroštátnych orgánov. Ďalej ESĽP vzal do úvahy dokumenty predložené slovenskou vládou, podľa ktorých bolo pri vypočutí sťažovateľa zabezpečené dvojité tlmočenie zo slovenčiny do angličtiny a z angličtiny do jazyka paštu. ESĽP nenašiel náznaky svedčiace o tom, že by prípadné nedostatky v tlmočení bránili sťažovateľovi požiadať o azyl. Poukázal na to, že záznamy slovenských orgánov boli presné a boli konzistentné s vyhláseniami sťažovateľa, ktoré neskôr uviedol na Ukrajine aj v sťažnosti podanej Súdu, ako aj s jeho konaním, t. j. s jeho zjavným úmyslom nepozorovane prejsť územím Slovenskej republiky namiesto dostavenia sa na hraničný prechod s cieľom požiadať o azyl. ESĽP v tomto ohľade poukázal aj na to, že sťažovateľ napokon požiadal o azyl až na Ukrajine, avšak až deň po tom, ako mu bol vydaný cestovný doklad na cestu do Afganistanu. ESĽP ďalej uviedol, že sťažovateľove tvrdenia o riziku, ktoré mu hrozí v Afganistane, sa zakladali na jeho osobnej situácii a teda bolo jeho povinnosťou poskytnúť v tomto smere dotknutým orgánom informácie. Nič podľa neho nenasvedčuje tomu, že ak by tak sťažovateľ urobil, neboli by jeho tvrdenia slovenskými orgánmi náležite posúdené. Okrem toho, nič tiež nenaznačovalo, že by slovenské orgány mali byť opatrné z dôvodu systematického porušovania práv migrantov na Ukrajine. Vzhľadom na uvedené ESĽP námietky sťažovateľa, vznesené proti Slovenskej republike podľa článku 3 Dohovoru, vyhlásil za zjavne nepodložené a zamietol ich. 

Pokiaľ ide o otázku zaistenia, ESĽP v rozsudku poukázal na to, že sťažovateľ si bol vedomý toho, že vstúpil na územie Slovenskej republiky nelegálne a že teda existovali faktické dôvody na jeho zaistenie. V rukách slovenských orgánov bol približne 22 hodín a vzhľadom na túto krátku dobu a jasný kontext vyhostenia považoval ESĽP informáciu o dôvodoch obmedzenia osobnej slobody, ktorú sťažovateľ od slovenských orgánov dostal počas výsluchu a aj v písomnej podobe, za dostatočnú. Preto aj túto námietku voči Slovenskej republike ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. 

ESĽP však rozhodol o porušení práv sťažovateľa Ukrajinou, a to konkrétne o porušení procesnej časti článku 3 Dohovoru z dôvodu, že ukrajinské orgány pred vyhostením sťažovateľa do Afganistanu neposúdili sťažovateľove tvrdenia o rizikách hroziacich mu v Afganistane spôsobom zlučiteľným s požiadavkami vyplývajúcim z judikatúry ESĽP. Ďalej ESĽP rozhodol o porušení článku 5 ods. 2 a 4 Dohovoru z dôvodu, že sťažovateľ nebol ukrajinskými orgánmi informovaný o dôvodoch obmedzenia jeho osobnej slobody a ich konanie nespĺňalo záruky tohto článku. Ostatné námietky sťažovateľa proti Ukrajine zamietol. ESĽP priznal sťažovateľovi odškodnenie od Ukrajiny vo výške 2 300 EUR.