Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade neprimeranej dĺžky súdneho konania

​Sťažovateľ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru namietal porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v dôsledku neprimeranej dĺžky konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave.  Konanie sa začalo 28. októbra 2014, keď sťažovateľ podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Bratislave 28. septembra 2016 žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku kasačnú sťažnosť, na základe ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky 1. marca 2018 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave 23. mája 2019 rozhodnutie ministerstva spravodlivosti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 

 Sťažovateľ sa obrátil dvakrát aj na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd 3. augusta 2017 a 20. augusta 2019 sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené. Ústavný súd konštatoval, že postup Krajského súdu v Bratislave v napadnutom konaní nebol bez prieťahov, avšak zjavne sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné v zmysle článku 48 ods. 2 ústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ sa následne s tými istými námietkami obrátil na ESĽP. ESĽP vo svojom rozsudku, pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, skonštatoval, že hoci sa sťažovateľ sťažoval na celkovú dĺžku konania, jeho dve ústavné sťažnosti smerovali výslovne iba proti konaniu pred Krajským súdom v Bratislave. Uviedol, že pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého sa prípadom zaoberali správne orgány a Najvyšší súd Slovenskej republiky, sťažovateľ nepodal ústavné sťažnosti v súlade s platnými procesnými pravidlami a zavedenou praxou. Preto ESĽP sťažnosť v tejto časti zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. 

Čo sa týka podstaty sťažnosti, ESĽP skonštatoval, že dĺžka konania pred Krajským súdom v Bratislave, ktorá predstavovala viac ako 3 roky a 3 mesiace, bola neprimeraná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“ a na základe uvedeného konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.   

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval 6 716,33 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. ESĽP mu priznal 2 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 250 EUR ako náhradu trov konania. 

Rozsudok bol prijatý výborom troch sudcov a je právoplatný dňom vyhlásenia.