Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Salmanov proti Slovenskej republike

Sťažovateľ bol v apríli 2013 vzatý do väzby. Špecializovaný trestný súd vyhovel jeho žiadosti o prepustenie rozhodnutím z 11. novembra 2014, proti ktorému prokurátor podal sťažnosť. Vec bola 14. novembra 2014 predložená najvyššiemu súdu s tým, že bolo nariadené hlavné pojednávanie na 28. novembra 2014, ako aj na 3. decembra 2014 s predpokladom, že v tento deň bude vyhlásený rozsudok. Najvyšší súd 27. decembra 2014 vrátil spis Špecializovanému trestnému súdu, aby nedošlo k zmareniu nariadeného pojednávania. Špecializovaný trestný súd 3. decembra 2014 uznal sťažovateľa vinným a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Najvyšší súd 10. decembra 2014 zrušil rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu z 11. novembra 2014 o prepustení sťažovateľa z väzby, súhlasiac, že už neboli dané dôvody pre väzbu sťažovateľa podľa § 71 písm. b) a c) Trestného poriadku (TP), ponechal ho však vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP. Konštatoval, že sťažovateľ bol odsúdený na prvom stupni a poukázal na ďalšie okolnosti, ktoré spolu s potenciálne vysokým trestom odôvodňovali obavu z úteku.  Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd a namietal porušenie článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru a článku 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a žiadal okrem iného o  priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 8 000 EUR. Ústavný súd 20. mája 2015 prijal na ďalšie konanie časť sťažnosti podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru a článku 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a odmietol zvyšnú časť  sťažnosti, vrátane námietok podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru. Nálezom z 3. februára 2016 ústavný súd konštatoval porušenie článku 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. decembra 2014. Konštatoval, že najvyšší súd nerozhodol urýchlene o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie, keďže podľa jeho názoru najvyšší súd mohol rozhodnúť o sťažnosti prokuratúry pred 3. decembrom 2014. Pokiaľ išlo o dôvody väzby sťažovateľa, podľa ústavného súdu samotná hrozba vysokým trestom neodôvodňovala obavu z úteku a poukázal na to, že obava z úteku bola predtým skúmaná všeobecnými súdmi a existencia takejto obavy nebola nezistená. Podľa ústavného súdu, iné dôvody uvedené najvyšším súdom než hrozba vysokým trestom boli tendenčné, ba až iluzórne. Časti sťažnosti podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru ústavný súd nevyhovel, konštatujúc, že v čase podania ústavnej sťažnosti už bol sťažovateľ neprávoplatne odsúdený. Čo sa týkalo finančného zadosťučinenia, podľa ústavného súdu bolo konštatovanie porušenia práv dostatočným zadosťučinením a tiež poznamenal, že sťažovateľ svoj nárok nedostatočne odôvodnil.

Pokiaľ ide o sťažnosť podľa článku 5 ods. 1 a 3 Dohovoru, ESĽP uznal námietky vlády a odmietol časť sťažnosti týkajúcu sa obdobia pred prvostupňovým odsúdením sťažovateľa. Keďže aj namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj rozhodnutie ústavného súdu, ktorý námietky podľa týchto ustanovení Dohovoru odmietol 20. mája 2015, boli prijaté viac než 6 mesiacov pred podaním sťažnosti ESĽP, táto časť sťažnosti bola podaná oneskorene. Pokiaľ išlo o väzbu sťažovateľa nasledujúcu po prvostupňovom odsúdení, keď sa na sťažovateľa hľadí podľa článku 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru, ESĽP sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Čo sa týka podstaty tejto časti sťažnosti, ESĽP poznamenal, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol ako dôvody väzby okrem toho, že čelil potenciálne vysokému trestu, aj iné okolnosti, pričom ústavný dospel k záveru, že dôvody, o ktoré sa opieral najvyšší súd, boli tendenčné, ba až iluzórne. Hoci rozhodnutie najvyššieho súdu z 5. februára 2015, podľa ktorého ak prvostupňové odsúdenie ukladá vysoký trest odňatia slobody, to samo o sebe vyvoláva obavu z úteku, predchádzalo nálezu ústavného súdu, ESĽP poznamenal, že najvyšší súd sa vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľa naň neodvolal a neuvádzalo sa ani v náleze ústavného súdu. ESĽP tiež poukázal na to, že ako konštatoval ústavný súd, vybavenie sťažovateľovej žiadosti o prepustenie najvyšším súdom bolo poznačené účelovým zdržaním, ktoré malo za následok, že okolnosti pre rozhodnutie o väzbe sa medzičasom zmenili. ESĽP preto dospel k záveru, že väzba sťažovateľa na základe rozhodnutia najvyššieho súdu z 10. decembra 2014 bola v rozpore s požiadavkami článku 5 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na konštatovanie tohto porušenia ESĽP nepovažoval za potrebné osobitne skúmať podstatu prijateľnej časti sťažnosti podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, týkajúcej sa dĺžky rozhodovania o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie.

Čo sa týka namietaného porušenia článku 5 ods. 5 Dohovoru, ESĽP zamietol námietku vlády týkajúcu sa nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Poukázal na zamietnutie požadovaného finančného zadosťučinenia ústavným súdom a vzhľadom na charakter porušenia práva sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru, ako aj zistené prvky svojvoľnosti, konštatoval, že tento záver ústavného súdu bol v rozpore s článkom 5 Dohovoru. ESĽP tiež dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nevzniká samostatná otázka podľa článku 13 Dohovoru.

ESĽP priznal sťažovateľovi 8 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 EUR za náklady a výdavky.