Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade týkajúcom sa slobody prejavu

Vjúli 2012 sťažujúca sa spoločnosť v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby poskytla v rubrike „Celebrity“ program s názvom „[X.] na [názov hudobnej ceny]: Chcel šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“. Vo februári 2014 Rada pre vysielanie a retransmisiu (RVR) uložila sťažujúcej sa spoločnosti pokutu vo výške 500 eur za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii s odôvodnením, že uvedený program svojím obsahom a spôsobom spracovania otvorene propagoval užívanie omamných látok. Sťažujúca sa spoločnosť sa proti rozhodnutiu odvolala na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ten v decembri 2013 odvolaniu vyhovel, rozhodnutie RVR zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Vo februári 2014 vydala RVR vo veci nové rozhodnutie, ktorým opätovne udelila sťažujúcej sa spoločnosti pokutu 500 eur za porušenie § 19 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii. Sťažujúca sa spoločnosť sa voči rozhodnutiu opätovne odvolala na najvyšší súd, ktorý vo februári 2015 rozhodnutie RVR potvrdil. Sťažujúca sa spoločnosť sa následne obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jej sťažnosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažujúca sa spoločnosť podala sťažnosť na ESĽP.

ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že účastníci konania nespochybnili, že došlo k zásahu do práva sťažujúcej sa spoločnosti na slobodu prejavu. Na základe skutkových okolností tohto prípadu akceptoval, že zásah bol uskutočnený na základe zákona – konkrétne zákona o vysielaní a retransmisii, a že bol zameraný na ochranu zdravia a morálky, čo je legitímny cieľ podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru. V rámci posudzovania otázky, či bol zásah v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, ESĽP uviedol, že významnou črtou tohto prípadu je, že sťažujúca sa spoločnosť neurobila sporné vyjadrenia sama, ale pomohla pri ich šírení prostredníctvom jedného zo svojich novinárov zodpovedných za program. ESĽP preto prihliadal najmä na zásady stanovené v jeho judikatúre vo vzťahu k úlohe tlače. Po prvé, poznamenal, že sporný program reagoval na vtedy aktuálnu udalosť (ďakovný prejav X. pri udeľovaní hudobných cien), ktorá bola zrejme predmetom pozornosti verejnosti alebo dokonca šokovaných reakcií. Do tej miery, v akej sa program týkal aj dekriminalizácie marihuany, nebol dôvod domnievať sa, že nebol súčasťou širšej verejnej diskusie. ESĽP v tejto súvislosti pripomenul, že hoci uverejňovanie správ o súkromnom živote osobností verejného života má spravidla za cieľ zábavu, zároveň prispieva k rozmanitosti informácií dostupných verejnosti a nepochybne ťaží z ochrany článku 10 Dohovoru. Verejný záujem pokrýva aj záležitosti, ktoré môžu vyvolať značnú polemiku, ktoré sa týkajú dôležitej sociálnej otázky alebo ktoré zahŕňajú problém, o ktorom by mala verejnosť záujem byť informovaná. Za osobitných okolností tohto prípadu ESĽP uznal, že odvysielanie predmetného programu sťažujúcou sa spoločnosťou je možné považovať za určitý príspevok k pokrytiu otázky verejného záujmu. Po druhé, ESĽP poznamenal, že predmetný program poskytol X. priestor na to, aby mohol predstaviť svoje subjektívne vnímanie užívania marihuany a svoj pohľad na jej dekriminalizáciu. Program ako taký mal určitú spravodajskú hodnotu a zostal v medziach slobody prejavu, ktorá vyžaduje, aby verejnosť mohla byť informovaná o rôznych spôsoboch nazerania na danú vec. Aj keď reakcia novinárky na vyhlásenia X. (smiech) mohla byť interpretovaná viacerými spôsobmi, ESĽP mal za okolností tohto prípadu pochybnosti o tom, či ju bolo možné považovať za schvaľovanie postoja X. Čo sa týka rozhodnutí vnútroštátnych súdov, ESĽP im vytkol, že si obzvlášť rigidne vyložili novinárkine komentáre a že náležite neposúdili všetky relevantné faktory. Podľa jeho názoru, súdy v rozhodnutiach dostatočne nepreukázali, že sťažujúca sa spoločnosť nekonala v dobrej viere alebo konala v rozpore so starostlivosťou, ktorá sa očakáva od zodpovedného novinára podávajúceho správy o otázke verejného záujmu. Vnútroštátne súdy preto neuviedli „relevantné a dostatočné“ dôvody, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že program mal v úmysle propagovať marihuanu alebo navádzať na užívanie drog, a nie sa len snažiť verejnosti odhaliť kontroverzný postoj X. Preto došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažujúca sa spoločnosť požadovala 500 eur za majetkovú škodu, 10 000 eur za nemajetkovú ujmu a 10 317 eur za náklady a výdavky. ESĽP jej priznal 500 eur ako náhradu majetkovej škody, 2 600 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a požadovanú sumu 10 317 eur za náklady a výdavky.