Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade údajného policajného násilia voči rómskym chlapcom

Sťažovatelia sa v tomto ohľade sťažovali na údajné porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, zaručeného článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej sa sťažovali, že následné vyšetrovanie týchto ich tvrdení na vnútroštátnej úrovni nebolo náležité, a teda nespĺňalo požiadavky článku 3 Dohovoru. Poukazovali na to, že dotknutý policajt bol pre daný skutok trestne stíhaný a obžalovaný, následne bol ale súdmi oslobodený. Napokon tvrdili, že zlé zaobchádzanie s nimi a nedostatok náležitého vyšetrovania v tomto smere boli dôsledkom ich diskriminácie z dôvodu ich rómskeho pôvodu, ktorá je porušením článku 14 Dohovoru.

ESĽP vo svojom rozsudku uznal argumenty vlády a uviedol, že vyšetrovanie tvrdení sťažovateľov o zlom zaobchádzaní na vnútroštátnej úrovni skončilo oslobodením dotknutého policajta najmä pre nedostatok priamych dôkazov o akomkoľvek zlom zaobchádzaní a rozpory vo výpovediach sťažovateľov v prípravnom konaní a v konaní pred súdom aj rozpory v ich výpovediach navzájom. ESĽP konštatoval, že nemožno bez rozumných pochybností dospieť k záveru o tom, že sťažovatelia boli vystavení zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru. V tejto súvislosti rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho hmotnoprávnej časti. Na druhej strane ESĽP konštatoval, že tvrdenia sťažovateľov o zlom zaobchádzaní boli dostatočne dôveryhodné na to, aby na strane štátnych orgánov vyvolali povinnosť vyšetrovať ich v súlade s požiadavkami článku 3 Dohovoru. Poukázal na neodôvodnené dlhé obdobie pred výsluchom sťažovateľov v prípravnom konaní a zdôraznil, že práve dôsledok plynutia času na ľudskú pamäť a výpovede osôb, osobitne maloletých, je rozhodujúci v prípadoch týkajúcich sa zlého zaobchádzania. Tiež podotkol, že sa nezdá, že by v tomto prípade bola pri vyšetrovaní venovaná osobitná pozornosť prípadnému rasovému aspektu, hoci bolo štátnym orgánom známe, že tento incident spadal do širšieho rámca udalosti, ku ktorej údajne došlo neskôr na policajnej stanici (táto udalosť je predmetom samostatnej sťažnosti podanej na ESĽP) a dotknutý policajt bol obvinený aj v súvislosti s touto neskoršou udalosťou, ktorej pozadie malo mať rasový charakter. Podľa ESĽP preto nemožno jednoznačne povedať, že orgány podnikli všetky rozumné kroky na odhalenie prípadného rasového motívu a na zistenie, či etnická nenávisť alebo predsudky nemohli pri tejto udalosti hrať nejakú rolu. Vzhľadom na uvedené ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho procesnej časti. Ďalej ESĽP uviedol, že argumentácia sťažovateľov o údajnom nedostatku nezávislosti vyšetrovania mala skôr všeobecný charakter a vzhľadom na svoj záver o porušení procesnej časti článku 3 Dohovoru už nepovažoval za potrebné osobitne skúmať túto a ďalšie súvisiace námietky sťažovateľov.

Čo sa týka sťažnosti na diskrimináciu, ESĽP konštatoval, že nebolo zistené, že by sťažovatelia boli objektom zlého zaobchádzania, preto prípad nevyvoláva otázku, či takéto zaobchádzanie bolo diskriminačné. Ďalej usúdil, že nie je preukázané, že by etnický pôvod sťažovateľov zohral úlohu v tom, že vyšetrovanie incidentu nebolo „účinné“. Námietku opierajúcu sa o článok 14 Dohovoru preto ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali 8 000 eur pre každého z nich z titulu nemajetkovej ujmy a 7 546,97 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal každému sťažovateľovi 4 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne všetkým sťažovateľom 4 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.