Ustanovenia azylového zákona, ktoré cudzincom neumožňujú vyjadriť sa k utajovaným skutočnostiam pri rozhodovaní o azyle a doplnkovej ochrane, sú protiústavné

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podala sudkyňa Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky Elena Berthotyová ešte ako predsedníčka senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o kasačnej sťažnosti podanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Týmto rozsudkom bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý podľa príslušných ustanovení zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcovi.

Podkladom pre rozhodnutie žalovaného o nepredĺžení doplnkovej ochrany bolo stanovisko Slovenskej informačnej služby, v ktorom bolo uvedené, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v predmetnom kontexte uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného rešpektuje príslušné právne predpisy a posudzovanie nebezpečnosti žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky podložené stanoviskom Slovenskej informačnej služby je správne a v súlade s relevantnými zákonnými ustanoveniami zákona o azyle. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, a preto nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o nepredĺžení doplnkovej ochrany. Krajský súd zároveň dodal, že keďže zákon vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby, je aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim.

Podľa názoru predsedníčky senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky môže byť zákonným postupom, v ktorom má správny orgán k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, zásadným spôsobom porušená zásada rovnosti účastníkov konaní. Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol, tak odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo svojom návrhu predsedníčka senátu Elena Berthotyová zdôraznila, že ide nielen o porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale ide aj o porušenie princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je ústavne neprijateľné, aby bolo rozhodovanie o udelení azylu, doplnkovej ochrany a o nepredĺžení doplnkovej ochrany založené výhradne na stanovisku Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany, keď dotknutý žiadateľ sa nedozvie žiadne dôvody stanoviska, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené. 

Ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Napadnuté ustanovenia zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky výrazným spôsobom limitujú možnosť oboznámiť žiadateľa o doplnkovú ochranu s dôvodmi týkajúcimi sa ich verejnej nebezpečnosti v stanovisku spravodajských služieb. Toto stanovisko následne tvorí základ pre rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o udelení, resp. neudelení doplnkovej ochrany. Nesprístupnenie dôkazu protistrane vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze konštatoval, že zákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporciu medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických osôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, ktorý reprezentuje verejný záujem.

V závere dotknutého nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, že bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky budú naďalej pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane zabezpečené obligatórnym vyžiadaním si stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva (§ 19a ods. 9 zákona o azyle v redukovanom znení). Rozdiel oproti skoršej (ústavne nesúladnej) zákonnej úprave spočíva v tom, že meritórne rozhodujúci orgán (Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) bude zvažovať relevantné aplikačné kritérium [„nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky“ na základe týmto nálezom nedotknutej úpravy § 13 ods. 5 písm. a), resp. § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle] autonómne, teda bez viazanosti stanoviskom Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva.

Ak Ústavný súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.