Census per atrium legalis (predbežné právne posúdenie) ako vada konania

Civilný sporový poriadok zakotvuje relevantný diapazón nových procesných inštitútov. Te majú prispieť nielen k zrýchleniu a k zvýšeniu hospodárnosti konania, ale na strane adresáta právnej normy garantovať aj právo na spravodlivý súdny proces a v tomto smere reflektovať na adekvátnu súdnu ochranu.

Aj napriek stále nedávnej rekodifikácii slovenského civilného procesu ho neustále trápi dĺžka súdneho konania, a to najmä s poukazom na reštančné veci a zaťaženosť odvolacích súdov. Druhým významným problémom je predvídateľnosť súdnych rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty, keďže za jeho porušenie možno nepochybne považovať aj prekvapivé rozhodnutie. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi definoval prekvapivé rozhodnutie tak, že

Všeobecným nástrojom právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je nepochybne jeho odôvodnenie. Popri tomto všeobecnom prostriedku však existujú aj ďalšie individuálne prostriedky, ktorých cieľom je osobitné posilnenie tohto ústavnoprávneho princípu, ktorý má v civilnom procese nepochybne svoje nezastupitelné miesto.

Prvotné kroky a garancie smerujúce k posilneniu predvídateľnosti rozhodnutia nachádzame už v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OSP"). Občiansky súdny poriadok napríklad s účinnosťou od 15.10.2008 v ustanovení § 213 ods. 2 garantoval predvídateľnosť rozhodnutia za predpokladu, že odvolací súd v odvolacom konaní dospel k názoru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo vôbec použité. V takom prípade mal všeobecný súd povinnosť vyzvať účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ak však odvolací súd takýmto spôsobom nepostupoval, zakladalo to prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Zmyslom právnej úpravy bolo, okrem iného, predchádzanie "prekvapeniu" účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

Okrem tohto už zaužívaného pravidla, aktuálne obsiahnutého v § 382 CSP, doplnil CSP nový nástroj na predchádzanie prekvapeniu strán už v prvoinštančnom konaní. Je ním povinnosť súdu prezentovať stranám, ako sa mu javívec prostredníctvom tzv. predbežného právneho posúdenia. Táto povinnosť nadviazala a rozšírila pôvodnú povinnosť súdu prvej inštancie, ešte pred dokazovaním oboznámiť účastníkov konania s tým, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov považuje za zhodné, ktoré zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli .

Aktuálne je súd povinný podľa § 181 ods. 2 CSP, rovnako ako v prípade pôvodného § 118 ods. 2 OSP, určiť okruh sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedziť rozsah plánovaného dokazovania. K nim však od účinnosti CSP pribudla povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci. Tento postup zabezpečuje nielen ďalšie posilnenie princípu právnej istoty (čl. 2 CSP), ktoré napriek novele pôvodného § 118 OSP neprinieslo želaný efekt, ale aj funkčnosť princípu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP). Navyše, ovplyvňuje aj realizáciu ďalších princípov (čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 9, čl. 10 ods. 1 CSP).Napriektomu, že povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie sa na prvý pohľad javí ako jasná a jednoznačná, v praxi býva realizovaná rôzne, čo vytvára z pohľadu právnej istoty nežiadúci stav.

Ak má byť povinnosť súdu prezentovať stranám na začiatku sporu svoj predbežný právny názor relevantným procesným nástrojom, musí byť realizovaná efektívne a tak, aby za jej prípadné porušenie hrozili relevantné následky, ktoré zabezpečia, že nebude dochádzať k jeho opomenutiu.

Po už uvedenej introdukcii sa preto nezameriame primárne na skúmanie obsahu a významu povinnosti súdu uviesť predbežný právny názor, ale predovšetkým na následky, ktoré hrozia, pokiaľ v priebehu konania súd neuvedie predbežný právny názor vôbec, uvedie predbežný právny názor tak, že z jeho obsahu vôbec nie je zrejmé, aký predbežný právny názor súd má, alebo rozhodne v rozpore so svojím predbežným právnym názorom. Rovnako sa zamyslíme nad tým, či, kedy a v akom rozsahu má súd stranám notifikovať zmenu svojho predbežného právneho posúdenia, aby tým nezaložil vadu rozhodnutia.

Z hľadiska prvého kontaktu s predbežným právnym posúdením prichádza pre strany sporu do úvahy alternatívne riešenie. Súd má povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie už v rámci predbežného prejednania sporu, pokiaľ v procesnom postupe predbežné prejednanie sporu nariadil (§ 171 CSP). Ak súd v procesnom postupe nenariadil predbežné prejednanie sporu, je povinný uviesť predbežné právne posúdenie (vysvetliť ako sa mu predbežne právne javí vec) na prvom pojednávaní podľa § 181 ods. 2 CSP, a to bezprostredne po prednese žaloby a procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného. Súd prvej inštancie má povinnosť vždy uviesť predbežné právne posúdenie veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej nebolo pre strany prekvapivé a mali možnosť naň v konaní reagovať.

Z hľadiska výpovednej hodnoty predbežného právneho posúdenia veci je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu . Na jeho základe musí byť stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a prípravu pojednávania. Súd je preto v rozsahu zákona povinný subsumovať pod dovtedy rozhodujúce skutkové zistenia relevantné zákonné ustanovenia právnych predpisov a na ich základe vysloviť predbežný právny záver. Označenie predbežnosť vyplýva z momentu, v ktorom je predmetný právny názor vyslovený, keď konkrétny právny názor kreuje súd na podklade skutočností zistených v rámci prípravy pojednávania.

Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod.

Po vymedzení základného účelu a podstaty predbežného právneho názoru a jeho vyslovenia súdom prvej inštancie, a to aj v kontexte ďalšieho priebehu konania, vynára sa otázka, či by mohla absencia splnenia tejto povinnosti predstavovať procesnú vadu a následne zakladať aj relevantný odvolací dôvod.

Dovolíme si preto vytvoriť viacero možností, ktoré by v kontexte konkrétneho konania súdu mohli prichádzať do úvahy. Formulujeme preto nasledovné situácie, keď súd predbežné právne posúdenie: